Niekto si pri slove „titulky“ odfrkne a prepne na ďalší americký seriál o rozvedenom detektívovi. Chápem to – po ôsmich hodinách v práci nechce mozog čítať. Ale práve tá lenivosť nás oberá o filmy, ktoré by nám inak zmenili večer, možno aj názor na to, čo kino vôbec dokáže. Titulky nie sú bariéra. Sú to dvere, ktoré niekto nechal otvorené, a stačí len prekročiť prah.
Parazit ako lekcia z remesla
Keď Bong Joon-ho v roku 2020 vyzdvihol Oscara za najlepší film s Parazitom, veľa ľudí si prvýkrát uvedomilo, že Akadémia dokáže oceniť aj niečo, čo sa nehovorí po anglicky. Film o dvoch rodinách, bohatej a chudobnej, ktoré sa prepletú spôsobom, aký nečakáte, funguje na dvoch rovinách naraz – ako čierna komédia a ako thriller, ktorý vám postupne uberá kyslík. Bong tam nepotrebuje veľké výbuchy. Stačí mu schodisko, dážď a jedna scéna s kameňom, ktorá sa vám bude vracať do hlavy ešte dlho po titulkoch. Ak ste ho nevideli, urobte si tú láskavosť – a nečítajte o ňom nič viac, než čo je tu napísané, spoiler by bol zločin.
Práve na tomto filme sa dá ukázať, prečo titulky vôbec nevadia. Streamovacie platformy dnes ponúkajú preklady, ktoré sedia na rytmus reči, nemusíte loviť slová – stačí sledovať tvár herca a viac vám povie mimika než dialóg. Kino je napokon obraz, nie audiokniha.
Amélie a čaro francúzskeho pozorovania
Amélie z Montmartre Jeana-Pierra Jeuneta je presný opak kórejského napätia – rozprávka pre dospelých, kde Audrey Tautou hrá dievčinu, ktorá sa rozhodne robiť ľuďom okolo seba dobro po tichu, bez toho, aby to niekto vedel. Film je plný farieb, ktoré vyzerajú, ako keby ich niekto namočil do medu, a hudba Yanna Tiersena k tomu hraje tak, že si ju pamätáte ešte roky. Je to film, ktorý dokazuje, že aj bez veľkej zápletky sa dá vytvoriť svet, do ktorého sa chcete vracať.
Film je univerzálny jazyk, titulky sú len preklad gramatiky – to, čo cítite, prekladať netreba.
Kurosawa a japonský rytmus, ktorý zmenil western
Málokto si uvedomuje, koľko dnešných akčných filmov dlhuje japonskému režisérovi Akirovi Kurosawovi. Jeho Sedem samurajov z roku 1954 je v podstate návod, ako postaviť ansámblový film – skupina hrdinov, každý so svojím dôvodom bojovať, a postupné budovanie napätia až k finálnej zrážke. Hollywood si z neho spravil western Siedmi statoční, no originál má niečo, čo kópia nikdy nedostihla – pokojné, takmer meditatívne tempo, ktoré si necháva čas na charaktery skôr, než vôbec padne prvý meč.
Prečo sa oplatí prekonať prvé minúty
Prvých päť minút cudzojazyčného filmu je vždy najťažších. Mozog sa musí naučiť čítať a sledovať obraz naraz, uši si zvykajú na cudziu melódiu reči. Potom sa to zlomí a titulky prestanú existovať – zrazu len sledujete príbeh, presne tak, ako pri filme vo vašom jazyku. Roberto Benigni to vedel využiť v Život je krásny, kde talianska hravosť a clownovská nadsádzka postupne prechádzajú do jednej z najbolestnejších druhých polovíc, aké kino ponúklo – a práve preto, že sme pri tom počuli taliančinu, nie preklad naspäť do neutrálnej angličtiny, cítime autenticitu, ktorá by sa v dabingu stratila.
Nabudúce, keď budete listovať katalógom streamovacej služby a narazíte na film s vlajkou inej krajiny než vašej, neprepínajte hneď ďalej. Možno vás práve tam čaká večer, na ktorý budete myslieť ešte za týždeň – nie preto, že bol v angličtine, ale preto, že bol dobrý.