Hosť v Bratislave si automaticky vyzuje topánky. Hosť v Ríme by tým hostiteľa uviedol do rozpakov. Za oboma zvykmi je logika, len vychádza z iných podmienok.
Podnebie rozhoduje
V krajinách so snehom, blatom a dlhou zimou by obuv do bytu priniesla vodu aj soľ z ciest. V suchších oblastiach s dláždenými ulicami je znečistenie menšie a zúvanie sa nikdy nestalo nutnosťou. Preto ide hranica zvyku zhruba po klimatickom páse, nie po hraniciach štátov.
Dom ako hranica
V Japonsku má zúvanie hlbší význam — vyvýšený predsieňový priestor oddeľuje vonkajší svet od domáceho a prechod je jasne označený. Podobné pravidlá platia v mnohých ázijských krajinách a pri vstupe do modlitební. Nejde len o blato, ale o čistotu ako stav priestoru.
Zúvanie nehovorí o tom, kto je čistotnejší. Hovorí o tom, kde v danej kultúre končí ulica.
Nábytok a materiály
Tam, kde sa sedáva a spáva na podlahe, sa obuv vylučuje sama od seba. Naopak v domoch s kamennými dlážkami a vysokým nábytkom nebol dôvod nič meniť. Rozšírenie kobercov a plávajúcich podláh v 20. storočí zvyk zúvania ešte posilnilo.
Ako sa zachovať u cudzích
Najspoľahlivejšie je pozrieť sa, čo je za dverami — rad topánok v predsieni hovorí za všetko. Ak nie je jasné nič, stačí naznačiť pohyb a počkať na reakciu hostiteľa. Pri návšteve v krajinách, kde sa zúva, sa oplatí myslieť aj na to, v akom stave sú ponožky. Za rozdielom stojí aj počasie a stavby: tam, kde sa chodí po blate a býva sa nízko nad zemou, sa zúvanie ujalo prirodzene.