Skoro každý, kto má doma zviera, s ním vedie rozhovory. Časť ľudí to isté robí s izbovými rastlinami, autom alebo počítačom, ktorý sa zasekol. Nie je to výstrednosť, ale bežná vlastnosť ľudskej mysle.
Hľadanie mysle všade
Mozog je nastavený na to, aby v okolí rozpoznával zámery — čo je životne dôležité pri jednaní s druhými ľuďmi. Rovnaký mechanizmus sa spúšťa aj tam, kde žiadna myseľ nie je. Preto v oblakoch vidíme tváre a stroju pripisujeme zlomyseľnosť.
Prečo to pomáha
Pripísanie mysle zvieraťu zlepšuje starostlivosť oň — človek si všíma jeho stavy a reaguje na ne. Rozprávanie nahlas navyše pomáha samotnému hovoriacemu triediť myšlienky, čo je overený jav aj mimo vzťahu k zvieratám. Rozhovor s mačkou je teda čiastočne rozhovorom so sebou.
Nie je čudné hovoriť so zvieraťom. Bolo by čudné, keby to nikoho nenapadlo.
Kde je hranica
Problém nastáva vtedy, keď pripisovanie ľudských motívov zakryje skutočné potreby zvieraťa. Pes, ktorý po nehode „vyzerá previnilo", zrejme len číta hnev v hlase majiteľa. Rovnako aj rastlina reaguje na svetlo a vodu, nie na chválu — hoci ten, kto sa s ňou rozpráva, ju zvyčajne aj lepšie polieva.
Zvieratá, ktoré nám rozumejú
Psy rozpoznávajú desiatky slov a najmä tón hlasu, a mnohé sa naučia reagovať na vety, ktoré nikto neučil zámerne. Mačky rozoznávajú vlastné meno, aj keď naň nemusia reagovať. Rozhovor teda nie je celkom jednostranný — len prebieha v dvoch rôznych jazykoch naraz. Rovnaký sklon máme aj voči predmetom — nadávame autu, prosíme tlačiareň a ďakujeme výťahu, hoci nikto z nás si nemyslí, že počúvajú.