Otázka, či niekomu tykať, dokáže v slovenčine zamestnať celý úvod rozhovoru. V angličtine neexistuje, vo švédčine sa prakticky prestala klásť. Rozdiel je pritom pomerne mladý.
Odkiaľ sa vykanie vzalo
Oslovovanie jedného človeka množným číslom sa objavilo v neskorej latinčine pri oslovovaní panovníka a odtiaľ sa rozšírilo na všetkých, komu patrila úcta. Postupne sa z toho stal nástroj na vyjadrenie odstupu a spoločenského postavenia. Nadriadený tykal, podriadený vykal — a nerovnosť bola v každej vete.
Angličtina išla opačnou cestou
Angličtina mala kedysi tvar pre tykanie, ktorý však postupne zanikol a zdvorilé oslovenie sa rozšírilo na všetkých. Neznamená to, že by odstup neexistoval — vyjadruje sa menom, titulom a formuláciou vety. Zdvorilosť sa presunula zo zámena inam.
Tykanie a vykanie nie je o slušnosti. Je to o tom, či sa vzťah považuje za rovný.
Švédska reforma
Vo Švédsku prebehla v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch zmena, po ktorej sa tykanie stalo bežným aj voči nadriadeným a úradníkom. Nešlo o zákon, ale o postupný spoločenský posun podporený verejnými inštitúciami. Vykanie dnes pôsobí staromódne alebo ironicky.
Čo sa deje v slovenčine
Tykanie sa rozšírilo v pracovnom prostredí, najmä v mladších firmách a medzinárodných tímoch, kde nadväzuje na anglickú prax. Zároveň zostáva samozrejmé vykanie voči starším a v úradnom styku. Vzniká tak dvojkoľajnosť, v ktorej si ľudia musia zakaždým odhadnúť, čo sa čaká — a práve preto sa vyjednávanie o tykaní stalo samostatným spoločenským rituálom.