Stretnutie na ulici: tvár je okamžite známa, meno nikde. Trápna situácia má jednoduché vysvetlenie a vôbec nesúvisí s tým, ako veľmi nám na človeku záleží.
Tvár nesie informácie, meno nie
Tvár je bohatá na podnety — tvary, výraz, farby, zvláštnosti — a mozog má na ich spracovanie osobitne vyčlenenú oblasť. Meno je naopak ľubovoľná zvuková nálepka bez väzby na vzhľad. Pamäť si dobre ukladá to, čo sa dá k niečomu pripojiť, a meno nemá k čomu.
Overený pokus s povolaním
Účastníkom ukazovali tváre s menami a povolaniami. Rovnaké slovo si zapamätali oveľa lepšie, keď bolo uvedené ako povolanie než ako priezvisko. Slovo bolo pritom rovnaké — zmenilo sa len to, či dávalo zmysel.
Meno nie je informácia o človeku. Je to len zvuk, ktorý mu bol pridelený.
Čo s tým pomáha
Osvedčuje sa zopakovať meno nahlas hneď pri zoznámení, použiť ho v prvej vete a spojiť ho s niečím konkrétnym — miestom, prácou, spoločným známym. Užitočné je aj vedomé hľadanie väzby, čo mozgu dodá to spojenie, ktoré samo nevzniklo. Chyba býva v tom, že pri predstavovaní myslíme na to, čo povieme my.
Keď rozpoznávanie tvárí nefunguje
Časť ľudí má vrodenú neschopnosť rozpoznávať tváre a orientuje sa podľa hlasu, chôdze či účesu. Nejde o problém s pamäťou ani zrakom, ale s jednou konkrétnou oblasťou mozgu. Práve tieto prípady ukázali, že rozpoznávanie tvárí je samostatná schopnosť, nie len zvláštny prípad videnia.