Ak sa na mape vyznačia všetky činné sopky, vznikne obraz, ktorý nevyzerá ako náhoda. Väčšina z nich leží v úzkych pásoch, ktoré obopínajú celé oceány.
Ohnivý kruh
Najznámejší pás lemuje Tichý oceán od Južnej Ameriky cez Aljašku po Japonsko a Indonéziu. Kopíruje miesta, kde sa jedna zemská platňa podsúva pod druhú. Klesajúca doska so sebou nesie vodu, tá zníži teplotu tavenia horniny nad ňou a vzniká magma.
Sopky tam, kde sa platne rozostupujú
Druhý typ sa nachádza na chrbtoch uprostred oceánov, kde sa platne vzďaľujú a medzera sa napĺňa novou horninou. Väčšina týchto sopiek je pod hladinou a nie sú vidieť. Island je výnimkou, ktorá vyčnieva nad more, a preto ho možno pozorovať priamo.
Mapa sopiek je vlastne mapou švíkov na povrchu planéty.
Horúce škvrny
Havaj ani Yellowstone neležia na okraji platne. Vysvetľuje ich stúpajúci prúd horúceho materiálu z hlbín, nad ktorým sa platňa pomaly posúva. Vzniká tak reťaz ostrovov, ktoré sú tým staršie, čím ďalej sú od súčasného zdroja — Havajské ostrovy sú toho učebnicovým príkladom.
Prečo majú sopky rôzny tvar
Riedka láva tečie ďaleko a vytvára ploché štítové sopky ako na Havaji. Hustá láva sa hromadí, upcháva prieduch a končí výbuchom, čo dáva strmé kužele. Nebezpečnosť sopky sa tak dá odhadnúť už podľa jej tvaru, ešte skôr než niečo urobí.