Sedím na posede, ktorý poznám naspamäť — každý konár, každý tieň, každé miesto, kade sa srnec pred rokmi vydával na pastvu. Dnes tam nič. Namiesto srnca svieti za lesom pás oranžových lámp z novej diaľničnej križovatky a niekde v diaľke štekot psa, ktorý beží voľne, bez vôdzky, s chvostom vo vetre a nulovým rešpektom k tomu, že je tu niekto pánom revíru dávno predtým, než sme sem postavili prvý kilometer asfaltu. Zver nezmizla. Presunula sa. A tá otázka, kam presne, bolí každého, kto má revír rád viac než len ako miesto na výrad.
Diaľnica, ktorá pretína viac než krajinu
Keď sa hovorí o fragmentácii krajiny, znie to ako téma pre urbanistov, nie pre poľovníkov. Lenže presne to sa deje v teréne, ktorý sme kedysi poznali ako súvislý životný priestor raticovej zveri — jeleňa, srnca, diviaka. Diaľnica nie je len prekážka. Je to bariéra, ktorá rozdeľuje populácie na izolované ostrovčeky, oddeľuje zver od zimovísk, od tradičných migračných trás, od miest, kam chodila desaťročia po tých istých chodníkoch v tráve. Ekodukty pomáhajú, tam kde vôbec sú. Väčšina našich revírov ich nemá a zver si musí vybrať: riskovať prechod cez štvorprúdovku, alebo zostať na menšom území, kde sa časom prekrmí, prestrieľa a napokon zdegraduje. Nikto sa jej nepýtal.
Zver sa neprispôsobuje diaľnici. Prispôsobuje sa strachu, ktorý diaľnica prináša.
Voľne pobehujúci pes je dravec bez rešpektu
Tu prichádza časť, ktorá poľovníkov najviac štve, pretože je zbytočná. Diaľnicu nepostavil sused na prechádzke. Ale toho psa bez vôdzky, čo naháňa srnčiu matku s mláďaťom cez pole v apríli, keď je zver najzraniteľnejšia, pustil práve on. Nie z zlomyseľnosti — z nevedomosti. Málokto tuší, že aj krátke naháňanie dokáže spôsobiť embryonálnu stratu u gravidnej srny, alebo že mláďa oddelené od matky počas honičky má šancu na prežitie blízku nule. Poľovník to vidí na dohľadávke, keď farbou — teda krvou zveri — sleduje stopu poranenej srny, ktorá napokon uhynie niekde v priekope, ďaleko od streľby, ďaleko od akéhokoľvek výradu, len tak, zbytočne. Voľný pohyb psov v revíri počas hlavnej sezóny kladenia mláďat nie je maličkosť na diskusiu pri pive. Je to jeden z najväčších tichých zabijakov malej zveri a mláďat srnčej zveri, o ktorom sa hovorí najmenej.
Svetlo, ktoré nikdy nezhasne
Menej sa hovorí o treťom nepriateľovi, ktorý nemá zuby ani motor — o svetle. Nočná obloha nad slovenskou krajinou dnes žiari inak než pred dvadsiatimi rokmi. Fotovoltické parky, osvetlené priemyselné areály, LED lampy pri každej dedinskej ceste — to všetko mení správanie zveri, ktorá je z veľkej časti súmračná a nočná. Diviačia zver, prispôsobivá ako málokto, sa naučila obchádzať osvetlené plochy širokým oblúkom, čím sa zase mení jej migračná trasa a tlak na susedné revíry narastá. Jelenia zver reaguje ešte citlivejšie — svetlo narúša jej prirodzený rytmus príchodu na pastvu, mení čas, kedy sa zver dá pozorovať na posliedke, teda pri tichom obchádzaní revíru s cieľom zver vystopovať. Výsledok je revír, ktorý na papieri vyzerá rovnako, ale v skutočnosti je z neho zver vytlačená do úzkych koridorov tmy, kde sa kumuluje, stresuje a napokon aj chorľavie.
Čo s tým vlastne môžeme
Nie je to text o beznádeji, aj keď by si to bezpochyby zaslúžil. Prikrmovanie v zime, budovanie remízok, tlak na obce ohľadom osvetlenia pri výstavbe nových areálov, spolupráca so správcami diaľnic pri plánovaní priechodov pre zver — to všetko sú kroky, ktoré fungujú, keď sa robia dôsledne a dlhodobo. Poľovnícke združenia dnes čoraz viac komunikujú aj s bežnými obyvateľmi, vysvetľujú, prečo vôdzka pre psa nie je otravný predpis, ale jednoduchá poistka proti zbytočnej smrti mláďaťa. Revír nie je múzeum, ktoré si udržíme pod sklom. Je to živý priestor, o ktorý sa musíme biť rovnako tvrdo, ako sme kedysi bojovali len o počty výradu.