Mám za sebou rok, keď som po vykopaných zemiakoch hneď v septembri narýchlo dosial špenát, lebo záhon bol prázdny a ja som mal pocit, že sa nesmie plytvať ani centimetrom pôdy. Špenát vzišiel krásne, do troch týždňov mal listy plné žltých škvŕn a ja som prvýkrát na vlastnej koži pochopil, prečo sa striedanie plodín neučí naspamäť ako básnička, ale ako niečo, čomu treba rozumieť. Zemiaky po sebe nechávajú pôdu vyčerpanú o draslík, unavené z pleseňe zemiakovej a plnú škodcov, ktorí čakajú presne na to, čo si na jeseň naplánuješ zasadiť ako rýchlokvasenú dobrú myšlienku.
Zemiaky sú takzvaná predplodina náročná na živiny, ktorá po sebe zanechá pôdu ochudobnenú najmä o draslík a horčík. K tomu treba pripočítať riziko, že v pôde ostali spóry plesne zemiakovej alebo larvy pásikavca zemiakového, ktoré si pokojne počkajú rok, dva, kým sa im na tanieri opäť objaví niečo z čeľade ľuľkovitých. A práve tu robia záhradkári najčastejšiu chybu: po zemiakoch sadia paradajky, papriku alebo baklažán, čiže presne tých príbuzných, ktorí zdedia všetky problémy predchodcu. Videl som to na vlastnej záhrade v Modre, keď som sa rozhodol "ušetriť miesto" a paradajky presunul na miesto po skorých zemiakoch. Do polovice júla mi rastliny žltli od spodu, plesň zemiaková si prešla rovno na plody a úroda, na ktorú som sa tešil, skončila v kompostéri.
Čo po zemiakoch naozaj funguje
Najlepšie po zemiakoch zaberajú strukoviny. Fazuľa kríčková, hrach alebo bôb dokážu vďaka hľuzkovým baktériám na koreňoch pôdu doslova nabiť dusíkom, ktorý zemiaky zo zeme poriadne vyčerpali. Ak si niekto plánuje záhon na budúci rok pod cibuľu alebo cesnak, strukoviny sú ideálny medzikrok. Rovnako dobre fungujú kapustovité, teda kel, kapusta, brokolica či karfiol, pokiaľ predtým na tom istom mieste nerástli v posledných troch rokoch – kapustovité si totiž medzi sebou tiež škodia svojimi škodcami, hlavne múchou kapustovou.
Na menších záhonoch, kde sa neoplatí presne rátať hektáre, odporúčam po zemiakoch jednoducho zelené hnojenie. Facélia alebo horčica biela vysiata hneď po zbere v auguste stihne do prvých mrazov narásť, pôdu prevzdušní koreňmi a pri zapracovaní do zeme na jar funguje ako lacné, ale poctivé hnojivo. Na horských a podhorských záhradkách nad 500 metrov, kde sa zemiaky kopú už v septembri a na druhú plodinu často ani nezostane čas, je zelené hnojenie prakticky jediná rozumná voľba.
Striedanie plodín nie je dogma, je to len pamäť pôdy na to, čo v nej minulý rok bolo.
Čomu sa po zemiakoch vyhnúť
Okrem už spomínaných paradajok platí rovnaký zákaz aj pre papriku a baklažán, teda pre celú čeľaď ľuľkovitých. Ak niekto pestuje na malom balkónovom záhone v kvetináčoch, kde sa substrát každý rok nemení, toto pravidlo platí dvojnásobne – v obmedzenom objeme zeme sa choroby držia oveľa dlhšie ako na veľkom poli, kde má patogén kam "utiecť". Vyhýbal by som sa aj mrkve a petržlenu hneď po zemiakoch, hoci nejde o príbuzné rastliny – oba druhy majú podobné nároky na uvoľnenú, prevzdušnenú pôdu bez kamienkov, a zemiaky ju po sebe nechávajú často zbitú a vyčerpanú práve v tejto štruktúre.
Na Slovensku máme tú výhodu aj nevýhodu premenlivého podnebia, ktoré nás núti plánovať s rezervou. Po skorých zemiakoch zberaných koncom júna v nížinách okolo Dunaja sa dá stihnúť ešte jeden rýchly medziosev, napríklad reďkovka alebo šalát, no v podhorských oblastiach Liptova či Oravy, kde zemiaky kopeme až po prvých septembrových chladoch, treba počítať skôr s tým, že záhon do jari jednoducho oddýchne pod vrstvou zeleného hnojenia alebo aspoň pod mulčom z pokosenej trávy.
Presne to je dôvod, prečo si každý rok kreslím na papier – áno, stále na papier, nie do žiadnej aplikácie – jednoduchý plánik záhona s tým, čo kde rástlo. Nie je to zo sentimentu k analógovým veciam, ale preto, že pôda si pamätá dlhšie, než si väčšina z nás myslí, a ten špenát so žltými škvrnami mi to pripomína každý rok, keď plánik hľadám v šuplíku.