Sedela oproti mne s pohárom perlivej vody a ja som mal pocit, že sa rozprávam s cudzou ženou. Poznáme sa dvanásť rokov, prežili sme spolu tri rozchody, jednu svadbu a nespočet stredajších "len na jeden", ktoré sa vždy zvrtli na tri fľaše. Teraz sedela triezva, ja tiež, a ticho medzi nami bolo hustejšie ako akékoľvek Barolo, ktoré sme kedy vypili. Vtedy som pochopil niečo, čo si väčšina z nás nechce priznať: veľa našich priateľstiev nestojí na dôvere, spoločnej histórii alebo hlbokom porozumení. Stojí na alkohole ako na barličke, ktorá nám umožňuje vydržať jeden druhého dlhšie ako hodinu.
Móda takzvaného "sober curious" hnutia sa dá ľahko odbiť ako ďalší wellness trend pre ľudí, ktorí si kupujú kombuchu za cenu dobrého vína. Lenže pod tou nálepkou sa skrýva niečo oveľa nepríjemnejšie – otázka, koľko z našej socializácie je vlastne len spoločné otupovanie. Priatelia, ktorí sa stretávajú "na pohárik", často nehľadajú rozhovor. Hľadajú alibi na to, aby mohli byť v spoločnosti a zároveň sa nemuseli plne prítomní. Víno je skvelý spolubývajúci ticha.
Keď zmizne rekvizita
Skúste to sami. Navrhnite priateľke kávu namiesto vína a sledujte, ako dlho vydrží rozhovor, kým niekto nenavrhne "radšej niečo silnejšie". Videl som to na vlastné oči pri kolegyni, ktorá prestala piť po tom, čo jej lekár spomenul slovo pankreatitída. Za tri mesiace stratila polovicu svojho okruhu priateľov. Nie preto, že by ju niekto odmietol. Jednoducho ju prestali pozývať, lebo bez vína "nebola sranda". Tvrdá veta, ale presná – priznali jej to sami, v momente, keď boli sami dostatočne opití na úprimnosť.
Alkohol nie je príčinou plytkých priateľstiev, len ich najlepším maskovacím krémom.
Na druhej strane sú priateľstvá, ktoré detox prežijú a dokonca sa prehĺbia. Poznám dvojicu kamarátok, ktoré si pred rokom dali spoločný záväzok bez alkoholu na tri mesiace. Prvé stretnutie bolo trápne ako prvé rande po rozvode. Druhé o niečo lepšie. Po mesiaci si všimli, že sa rozprávajú o veciach, ktoré predtým prekryl hluk baru a otupenosť po druhom pohári – o strachu zo staroby rodičov, o tom, že jedna z nich už rok neplače, hoci by mala. Bez vína zrazu mali čas počúvať, nie len čakať na svoj rad.
Sociálna úzkosť v novom kabáte
Nie je náhoda, že práve v mestách, kde je socializácia čoraz viac performance – Instagram stories z večere, tagovanie priateľov pri téglikovom cocktaile – sa alkohol stal univerzálnym zmäkčovačom trápnosti. Bratislavská psychologička, s ktorou som sa rozprával mimo záznamu (nechcela byť citovaná, lebo sama pije víno každý piatok), mi povedala jednu vec, ktorá mi zostala v hlave: väčšina ľudí sa nebojí byť opitá, boja sa byť triezvo videní takí, akí sú. Alkohol nie je problém sám osebe. Je diagnostickým nástrojom, ktorý ukáže, či priateľstvo drží pohromade z lásky, alebo len z rutiny.
Detox teda nie je o abstinencii ako cnosti. Je o experimente, ktorý povie nepríjemnú pravdu: koľkí z tých, s ktorými "musíme" ísť na drink, by nám zavolali aj vtedy, keby sme im ponúkli len čaj a ticho. Odpoveď niekedy bolí viac ako opica.
Čo zostane, keď spadne opona
Priateľka od stola s perlivou vodou mi napokon povedala vetu, ktorú si pamätám dodnes: "Bála som sa, že bez vína budeme mať menej čo povedať. Ukázalo sa, že sme mali menej čo povedať už dávno, len sme to prekrývali cinkaním pohárov." Odvtedy sa stretávame na čaj. Je to tichšie, pomalšie, niekedy trápnejšie. Ale je to skutočné – a to je viac, než sa dá povedať o väčšine večerov, na ktoré si spomínam len cez hmlu druhého pohára.