Stojím pri kŕmidle, ktoré môj otec staval ešte s hoblovanými doskami a klincami, čo si sám kul za dlhých zimných večerov. Dnes je tam plechová strieška proti dažďu a debata okolo neho sa za tie desaťročia nezmenila ani o piaď. Prikrmovať, alebo neprikrmovať zver v zime? Zdanlivo jednoduchá otázka, pri ktorej si však dvaja skúsení poľovníci dokážu vjazdiť do vlasov rýchlejšie, než sa srnec strhne z medze.
Argument prírody proti argumentu svedomia
Tábor prvý tvrdí jasne: príroda si poradí sama, veď to robila milióny rokov predtým, než človek postavil prvé kŕmidlo. Slabší jedinec padne, silnejší prežije, a to je v poriadku, lebo taká je selekcia. Znie to logicky, kým nestojíte v januári po pás v snehu a nevidíte srnčiu zver, ktorá už tri dni nič nezažrala a hryzie kôru z mladých stromčekov, čo vám o pár mesiacov spôsobí oveľa väčšiu škodu na lesnom poraste, než aká je cena vreca kukurice.
Tábor druhý argumentuje zodpovednosťou. Revír, ako ho poznáme dnes, nie je pôvodná divočina — je to krajina rozparcelovaná na polia, cesty a zástavby, kde sme zveri vzali väčšinu prirodzených útočísk a prechodových koridorov. Ak sme jej vzali priestor na voľný pohyb za potravou, mali by sme prevziať aj časť zodpovednosti za jej prežitie v čase núdze. Nie je to sentiment, je to dôsledok toho, že revír spravujeme my, nie príroda sama.
Kto kŕmi zver, aby si ju nakoniec strelil, nekŕmi ju z lásky. Kŕmi ju z rešpektu k tomu, že za ňu nesie zodpovednosť.
Keď prikrmovanie škodí viac než pomáha
Problém nie je v prikrmovaní ako takom, ale v tom, ako sa robí. Videl som kŕmidlá, kde ležalo skazené obilie plesnivejúce pod snehom, lebo majiteľ revíru si spravil čiaru v pláne prikrmovania a na kvalitu už nepozeral. Skazená potrava spôsobí zveri viac škody než hlad — hnačky, oslabenie, v horšom prípade úhyn. Raticová zver, teda jelenia, srnčia či diviačia, potrebuje v zime hlavne objemové krmivo, seno a jadrové krmivo v primeranej miere, nie zvyšky z kukuričného sila, ktoré nikto iný nechcel.
Druhé riziko je koncentrácia. Kŕmidlo priláka zver na jedno miesto, čo pri diviačej zveri znamená rýchlejšie šírenie chorôb, napríklad africkeho moru ošípaných, ktorý sa práve cez kontakt zveri pri kŕmidlách vie šíriť alarmujúco rýchlo. Nejeden hospodár preto dnes prikrmovanie diviačej zveri v čase moru výrazne obmedzuje alebo úplne ruší, aj keď mu to srdce netrhá o nič menej.
Stredná cesta, ktorú si musí nájsť každý revír sám
Skúsenosť mi hovorí, že univerzálny recept neexistuje. Horský revír s hlbokým snehom a minimom prirodzenej potravy potrebuje prikrmovanie inak nastavené než nížinný revír s poľnohospodárskou pôdou, kde si zver časť potravy nájde aj v zime na ozimoch. Rozhodnutie by malo vychádzať z konkrétnych podmienok, nie z ideologického presvedčenia, že prikrmovanie je vždy dobré alebo vždy zlé.
Rozumný prístup znamená prikrmovať kvalitným krmivom, v primeranom množstve, na viacerých miestach rozptýlených po revíri, a hlavne — sledovať, či zver krmivo skutočne potrebuje, alebo si len zvykla na ľahký prísun a stráca prirodzenú aktivitu pri hľadaní potravy. Lebo aj to sa stáva. Zver, ktorá sa naučí čakať pri kŕmidle, stráca časť toho, čo ju robí zverou a nie dobytkom na dvore.
Stojím teda znovu pri tom kŕmidle po otcovi a viem, že diskusia sa nikdy neskončí definitívnou odpoveďou. Možno to tak má byť. Poľovník, ktorý si tú otázku prestane klásť, prestal byť poľovníkom a stal sa len niekým, kto strieľa.