Pes ide do húštiny s nadšením, aké my ľudia dávno stratili. Nevidí tam tŕnie, sklo zo starej fľaše ani zmiju stočenú v slnečnej škvŕne — vidí len stopu, ktorú musí dohnať. Táto oddanosť je dôvod, prečo ho máme radi, a zároveň dôvod, prečo raz za čas skončí v revíri krvácajúci, prehriaty alebo poštípaný. Kto chodí s farbiarom, teriérom či ohárom pravidelne do poľa, skôr či neskôr zažije chvíľu, keď treba konať rýchlo a bez paniky. A práve vtedy sa ukáže, či ste sa pripravili, alebo ste len dúfali, že sa vám to vyhne.
Porezanie a tŕň, ktorý nechce von
Najčastejšie zranenie v teréne nie je nič dramatické — reznutie o ostrý koreň, drôt starého plota, sklo. Prvá vec, ktorú urobíte, nie je dezinfekcia, ale zastavenie krvácania. Tlakový obväz, prípadne len pevne priložená čistá handra a ruka, ktorá drží tlak niekoľko minút bez prerušovania — to je základ. Až keď farba (krv zveri sa volá farba, u psa je to jednoducho krv, ale návyk hovoriť o nej ako o farbe má v poľovníckej reči korene) prestane presakovať, môžete ranu obzrieť.
Hlboké rezné rany na labe alebo bruchu si vyžadujú veterinára, aj keď sa krvácanie zdanlivo zastavilo — pes v akcii necíti bolesť tak, ako by sme čakali, a rana sa môže znovu otvoriť pri ďalšom behu. Tŕň alebo úlomok konára zapichnutý plytko v mäkkých tkanivách sa dá opatrne vytiahnuť, ak je viditeľný celý a nesedí hlboko pri kĺbe či oku. Pri čo i len najmenšej pochybnosti nechajte extrakciu na odborníka — vytiahnutie na polovicu je horšie ako nechať cudzie teleso na mieste do príchodu k veterinárovi.
Prehriatie, ktoré prichádza nebadane
Poľovný pes v zápale posliedky (pochôdzka poľovníka revírom pri hľadaní zveri) alebo pri dohľadávke postrelenej zveri nevie, kedy má prestať. Bude bežať aj vtedy, keď má telesnú teplotu, pri ktorej by človek dávno padol. Silné, rýchle a hlučné dýchanie, jasne červené ďasná, neistá chôdza, zvracanie — to sú signály, že treba okamžite zastaviť a ochladiť telo, nie čakať, či to samo prejde.
Najúčinnejšie je polievanie studenou vodou na brucho, vnútorné strany stehien a krk, kde sú veľké cievy blízko povrchu. Ľadová voda paradoxne škodí, pretože stiahne cievy na povrchu kože a teplo sa z jadra tela dostáva von pomalšie. Psa netreba zababušiť do mokrej deky ani ho nechať ležať v aute so zatvorenými oknami cez horúci deň — to je jedna z najzbytočnejších príčin úmrtí, aké v poľovníckej praxi vidno, a súvisí skôr s nepozornosťou než so smolou.
Najlepšia prvá pomoc je tá, ktorú nikdy nepotrebujete použiť, pretože ste si všimli problém o desať minút skôr.
Zmija a tá čierna minúta rozhodovania
Uštipnutie zmijou obyčajnou je v našich revíroch stále dosť časté na to, aby sa o ňom hovorilo vážne, a stále dosť zriedkavé na to, aby väčšina poľovníkov nemala jasný postup v hlave. Pes s vytreštenými očami, opuchom na papuli alebo labe, prípadne kňučaním pri dotyku — to je typický obraz. Panika, beh k autu a trasenie sa nad psom pomáhajú presne nikomu.
Postihnutú končatinu držte pokojne nižšie ako srdce, psa upokojte a hlavne obmedzte jeho pohyb, ideálne ho noste, nie nechajte bežať. Škrtidlo, vysávanie jedu ústami či rezanie do rany sú mýty z westernov, nie postupy modernej veterinárnej medicíny — reálne škodia viac než pomáhajú. Jediný skutočný cieľ je dostať psa čo najrýchlejšie a čo najpokojnejšie k veterinárovi, ktorý má protilátky a skúsenosť. Opuch sa môže v priebehu hodiny výrazne zväčšiť, preto sa netreba spoliehať na to, že to "nevyzerá tak zle".
Poľovnícky batoh by mal obsahovať obväz, dezinfekciu, nožnice, náhubok pre prípad, že bolestivý pes začne kúsať aj svojho pána, a telefónne číslo na najbližšiu veterinárnu pohotovosť uložené tak, aby ste ho nehľadali v momente, keď sa vám trasú ruky. Nie je to prejav prehnanej opatrnosti. Je to rovnaká pokora, akú máme k zveri, keď ideme na postriežku (čakanie na zver z ukrytého miesta) — len obrátená smerom k tomu, kto nás v revíri sprevádza a nikdy sa nepýta, či je to bezpečné.