Štvrtá ráno, teplomer ukazuje niečo tesne nad nulou a na parkovisku pri potoku už stoja tri autá, hoci slnko vyjde až o hodinu a pol. Niekto sedí za volantom s motorom zapnutým kvôli kúreniu, iný si už navliekol vlnky priamo na asfalte, akoby minúta navyše pri vode rozhodovala o osude celej sezóny. Prvý deň otvorenia pstruhových a lipňových vôd je jediný termín v roku, na ktorý si slovenský rybár pýta dovolenku s väčšou istotou než na Vianoce. A presne tak isto existuje aj ten druhý deň, ten posledný, keď sa revír na pol roka zatvára a väčšina z nás si to uvedomí až vtedy, keď je príliš neskoro nájsť voľné miesto pod obľúbeným jarkom.
Rituál otvorenia: viac o čakaní než o love
Kto chodil na otváračku aspoň desaťkrát, vie, že prvá hodina po polnoci sa neláme rybami, ale nervami. Ľudia stoja pri vode potme, s čelovkami vypnutými, lebo svetlo plaší aj toho, kto sa ešte len chystá hodiť prút. Rozprávajú sa potichu, akoby sa báli zobudiť pstruha skôr, než príde čas. Presný termín otvorenia sezóny sa každý rok mierne líši a mení sa aj podľa konkrétneho revíru, preto je vždy dobré pozrieť si aktuálny rybársky poriadok SRZ a vyhlášku, než niekto vyrazí na vodu s presvedčením, že vie dátum naspamäť z minulého roka.
Zaujímavé je, že prvý úlovok sezóny sa málokedy dostane na háčik hneď v prvej minúte. Väčšinou to trvá dlhšie, než by si niekto myslel podľa filmov o rybolove. Voda po zime býva ešte studená, ryby pomalé, metabolizmus utlmený, a tak sa prvá hodina strávi skôr rozohrievaním prstov na vôdzke než sekaním záberov. Práve to je dôvod, prečo skúsenejší rybári berú otváračku ako spoločenskú udalosť rovnako, ako lovnú. Stretnú sa ľudia, ktorých po celý rok vidia len na chate WhatsApp skupiny revíru, vymenia si informácie o stave koryta po jarných vodách, niekto prinesie termosku s čajom a rozdelí sa o poslednú medovníkovú tyčinku.
Otváračka nie je o tom, čo chytíš. Je o tom, že si tam bol, keď to začalo.
Posledný deň: tichšia, ale rovnako dôležitá bodka
Kým prvý deň má energiu štartu maratónu, posledný deň sezóny na lososových vodách má úplne inú náladu. Menej ľudí, menej rozhovorov, viac ticha. Niektorí prídu vedome sa rozlúčiť s obľúbeným úsekom, iní si to uvedomia až pri poslednom zábere, keď si povedia, že toto bol asi posledný pstruh, ktorého tento rok pustia späť. Presný dátum ukončenia sezóny sa opäť líši revír od revíru, preto je namieste znovu pripomenúť, že jediný spoľahlivý zdroj je aktuálna vyhláška a miestny rybársky poriadok, nie pamäť z minulého roka.
Práve v posledný deň sa najviac prejaví, či rybár berie chyť a pusť vážne, alebo len ako frázu na nálepke na aute. Voda je v tomto období často už teplejšia, ryby aktívnejšie, a pokušenie dotiahnuť sezónu ešte jedným trofejným kúskom je veľké. O to viac sa oplatí mať pripravenú podložku, vlhké ruky pred manipuláciou a háčik bez protihrotu, aby posledný úlovok sezóny nebol aj posledným úlovkom toho konkrétneho pstruha vôbec. Rešpekt k blížiacemu sa neresu tu nie je kázanie, je to jednoducho základná matematika – kto chce loviť aj o rok, nechá rybu dožiť si ten cyklus, na ktorý má právo.
Čo zostáva medzi dvoma dátumami
Medzi otváračkou a poslednou hodinou sezóny je desať mesiacov rybolovu, no práve tie dva krajné dni najviac formujú vzťah človeka k vode. Sú to okamihy, keď si aj náhodný víkendový rybár uvedomí, že chodí na to isté miesto roky, že pozná kameň, pod ktorým sa schováva ryba, aj suseda od vody, ktorý tam stojí presne tak dlho ako on. Sezóna sa zavrie, no ten pocit, že o pár mesiacov to začne nanovo, zostáva. A práve preto sa oplatí prísť aj na otváračku, aj na rozlúčku – nie kvôli úlovku, ale kvôli tomu, že niektoré rituály majú zmysel len vtedy, keď ich človek prežije celé, od začiatku po koniec.