Stopy v rannej rose vedeli povedať viac než ktokoľvek z nás. Keď som pred rokmi prvýkrát našiel v revíri slučku z medeného lanka, zovretú okolo krku srnčaťa, ktoré tam muselo visieť celú noc, pochopil som niečo, čo mi žiadna vysoká škola nedokázala vysvetliť za celé štúdium: pytliactvo nie je romantická postava z čias hladu a biedy. Je to chladný, vypočítavý zločin, ktorý dnes robia ľudia s autom, mobilom a nočným videním, nie s otrhaným kabátom a hladnými deťmi doma.
Predstava pytliaka ako Robina Hooda, ktorý kradne panskému, aby nakŕmil svoju rodinu, patrí do múzea. Realita je menej poetická a oveľa škaredšia. Dnešný pytliak loví jelenie parohy na predaj do zahraničia, strieľa diviaky z auta reflektorom priamo na poli, kladie oká na zajace pri obecných cestách. Nejde o hlad. Ide o peniaze, o adrenalín, o pohŕdanie pravidlami, ktoré platia pre všetkých ostatných.
Škoda, ktorú nevidno v štatistikách
Keď sa hovorí o pytliactve, prvé, čo napadne laikovi, je strata pár kusov zveri. Realita je komplikovanejšia. Pytliak nerešpektuje dobu ruja ani obdobie kladenia mláďat — strieľa vtedy, keď je to preňho pohodlné, nie keď je to eticky a biologicky správne. Zabije brakovanú srnu s mláďaťom vo vaku, matku, ktorej mláďa potom pomaly hynie hladom v húštine, kde ho nikto nenájde. Toto utrpenie sa do žiadnej štatistiky nedostane.
Poľovné hospodárenie stojí na dlhodobom pláne — koľko kusov jednotlivých druhov sa môže v revíri uloviť, aby populácia zostala zdravá a v rovnováhe s prostredím. Pytliak tento plán ignoruje úplne. Strieľa, keď chce on, a nie keď to dovoľuje stav zveri. Výsledkom je, že poľovníci, ktorí celý rok dodržiavajú kvóty, dohliadajú na prikrmovanie a stavajú posedy, nakoniec zisťujú, že im niekto v tichosti rozvrátil roky budovanú rovnováhu jednou nocou s puškou a autom bez svetiel.
Pytliak nekradne poľovníkovi. Kradne všetkým, ktorí majú les radi — aj tým, čo doň chodia len na huby.
Prečo sa to tak ťažko chytá
Dohľadávka postrelenej zveri po legálnom výstrele je remeslo — vyžaduje farbiara, skúsenosti, trpezlivosť, niekedy hodiny chôdze po stope farby v tráve. Dohľadávka pytliaka je o poriadok ťažšia. Pracuje v noci, pozná terén lepšie než miestna hliadka, a hlavne — nikto ho nevidí prísť ani odísť. Kamerové pasce pomáhajú, ale pytliak sa naučil hľadať aj tie. Mobilný telefón s aplikáciou na nočné videnie dnes dokáže to, na čo kedysi potreboval profesionálny ostreľovač.
Legislatíva v tomto smere zaostáva za realitou. Pokuty, ktoré hrozia za nelegálny odstrel, bývajú v mnohých prípadoch smiešne nízke v porovnaní so ziskom z predaja parohov alebo mäsa na čierno. Kým sa raticová zver stane symbolom rýchleho zárobku a nie symbolom zodpovednosti k prírode, motivácia pytliakov nezmizne, nech sa poľovnícke združenia snažia akokoľvek.
Čo sa dá reálne robiť
Najúčinnejšou zbraňou proti pytliactvu nie je represia, ale všímavosť — ľudí, ktorí do lesa chodia na prechádzky, cyklistov, hubárov, bežných obyvateľov obcí susediacich s revírom. Podozrivé svetlo v poli o polnoci, zaparkované auto na lesnej ceste v netypickú hodinu, výstrel mimo poľovníckej sezóny — toto všetko sú signály, ktoré stojí za to nahlásiť, aj keď to niekedy vyzerá ako zbytočné obťažovanie polície.
Poľovnícke združenia zase musia robiť svoju prácu dôsledne — pravidelné postriežky, spoluprácu so susednými revírmi, výmenu informácií o podozrivých pohyboch. Nie preto, že by šlo o vojnu, ale preto, že revír bez dozoru sa stáva revírom bez budúcnosti. Keď na výrade chýbajú kusy, ktoré tam podľa plánu mali byť, a nikto nevie prečo, je už neskoro riešiť to spätne.
Ten srnec, ktorý sa raz ráno neobjavil na miesto, kde ho roky pozorovali cez ďalekohľad, sa nevráti žiadnou pokutou zaplatenou o rok neskôr. Pytliactvo nie je súboj medzi poľovníkom a zlodejom. Je to súboj o to, či les zostane miestom, kde platia pravidlá aspoň pre niekoho — alebo miestom, kde vyhráva ten, kto sa nebojí ísť v noci bez svetla.