Niekde medzi turistikou a horolezectvom existuje pásmo, kde sa dá kúpiť vybavenie v obchodnom dome a o pár hodín nato stáť na skalnej stene s prázdnotou pod nohami. Volá sa to klettersteig, po slovensky via ferrata, a Rakúsko je preň jedna z najlepších škôl na svete. Nie preto, že by tam boli najťažšie cesty — tie sú skôr v Dolomitoch — ale preto, že Rakúšania majú stupňovanie tak premyslené a značenie tak poctivé, že sa dá začať skutočne od nuly a nezomrieť pri tom od strachu ani od nudy.
Prečo práve Rakúsko a nie hneď Dolomity
Talianske via ferraty majú povesť drsnejších a historickejších — veľa z nich vzniklo počas prvej svetovej vojny ako vojenské zásobovacie cesty v skalách. To zvyšuje ich čaro, ale aj náročnosť. Rakúske klettersteigy vznikali väčšinou neskôr, cielene ako turistická atrakcia, a preto je medzi nimi oveľa viac tratí kategórie A a B — teda takých, kde si vystačíte so základnou fyzickou kondíciou a troškou odvahy. Rakúska stupnica ide od A (najľahšie) po E (extrémne), a rozdiel medzi A a C je priepastný. Kým na A-B trati ide o istenú turistiku so železnými stúpadlami, na C sa už šplhá po takmer kolmej stene a bez slušnej sily v predlaktiach sa tam neoplatí ani vyraziť.
Pre prvé kroky sa dlhodobo odporúčajú oblasti okolo Salzkammergutu, Zillertalu alebo Tyrolska — nie preto, že by tam nebolo nič ťažké, ale preto, že práve tam je najviac ľahších tratí sústredených blízko seba, takže sa dá za jeden pobyt vyskúšať viacero úrovní a cítiť, ako rastie sebadôvera aj sila v rukách.
Čo naozaj potrebujete a čo je zbytočný marketing
Základná výbava je jednoduchá: certifikovaný klettersteigový set (dve ramená s tlmičom pádu a karabínami), sedací úväz, horolezecká prilba a pevné turistické alebo lezecké topánky s tuhšou podrážkou. Rukavice nie sú povinné, ale po prvom lane, ktoré vám rozreže dlane, pochopíte, prečo ich takmer každý skúsený klettersteigár nosí. Set si netreba vyrábať doma zo starého lana a karabín — tlmič pádu je presne nadimenzovaný na to, aby pri páde nezlomil chrbticu, a to nie je miesto na improvizáciu.
Veľa požičovní vybavenia je priamo v horských strediskách, takže netreba vláčiť všetko zo Slovenska, ak ide o prvý pokus a nie ste si istí, či vás to chytí. Aktuálnu ponuku a stav vybavenia si oplatí overiť priamo u konkrétnej horskej chaty alebo požičovne, ceny sa menia sezónu čo sezónu.
Klettersteig nie je o sile v rukách, je o tom, koľkokrát dokážete prekonať hlavu, ktorá vám hovorí, že sa máte pozrieť dole.
Na čo si dať pozor, keď idete prvýkrát
Najväčšia chyba začiatočníkov nie je technická, je organizačná — podceniť čas. Ľahká trať sa dá zvládnuť za hodinu, ale ak vás na ceste predbehne búrka, tá istá trať sa zmení na pascu z mokrého kovu a šmykľavej skaly. Rakúske hory vedia byť ráno jasné a poobede zaliate búrkou behom pol hodiny, preto sa oplatí vyraziť skoro ráno a sledovať predpoveď priamo pred výstupom, nie deň vopred.
Druhá vec, ktorú turisti podceňujú, je zostup. Mnohé klettersteigy nemajú istenú cestu dolu, takže sa treba vrátiť po bežnom turistickom chodníku, ktorý môže byť dlhší a únavnejší než samotná via ferrata. Oplatí sa vopred pozrieť mapu okruhu, nie len profil stúpania.
Poistenie na horskú záchranu a lekárske ošetrenie v zahraničí je pri tomto type aktivity namieste zvážiť dôkladnejšie než pri bežnej turistike — nie každé cestovné poistenie kryje aktivity s použitím lezeckého istenia, preto sa oplatí preveriť podmienky konkrétnej poistky ešte doma. Aktuálne informácie o bezpečnostnej situácii a odporúčania pred cestou do Rakúska nájdete na webe Ministerstva zahraničných vecí SR.
Prvý klettersteig je zvyčajne sklamaním aj zjavením naraz — sklamaním, lebo si človek myslí, že to bude ťažšie, a zjavením, lebo zistí, že strach zo výšky sa dá s každým ďalším krokom po oceľovom lane trochu skrotiť. Rakúsko na to ponúka toľko variantov, že sa dá tejto skrotenej odvahe venovať celý letný dovolenkový cyklus, rok čo rok o kúsok vyššie na stupnici A až E.