Budík zvoní o štvrtej dvadsať a v tej chvíli nenávidím každého, kto mi kedy povedal, že poľovníctvo je romantika. Vonku je tma ako vo vreci, teplomer ukazuje mínus tri a jediné, čo ma ženie z postele, je vedomie, že o hodinu a pol začne svitať nad revírom, kde sa posledné dni pravidelne ukazuje srnec, ktorého chcem vidieť na vlastné oči skôr, než sa rozhodnem, či vôbec siahnem po zbrani.
Postriežka je disciplína, ktorá sa nedá odflákať. Ide o tichý a nehybný výkon čakania na vhodnom mieste, na posede alebo pri okraji porastu, kde poľovník počíta s tým, že zver príde k nemu, nie naopak. Znie to jednoducho. V praxi to znamená hodinu a pol nehybnosti v mraze, kde každé prešľapnutie, každé zapraskanie suchej vetvičky pod nohou môže znamenať, že celé ráno bolo zbytočné.
Cesta potme je súčasťou remesla
Do revíru chodím inou cestou než tou najkratšou, hoci by ma to stálo desať minút navyše. Vietor v tomto kúte fúka od severu a ja potrebujem, aby môj pach neletel smerom k lúke, kde srnec pravidelne vychádza z hraničného porastu. Toto nie je poverčivosť, je to fyzika a skúsenosť, ktorú si človek nekúpi v obchode so zbraňami, ale odnesie si ju z desiatok premárnených rán, keď zver zavetrila a zmizla skôr, než som ju vôbec videl.
Na posede sedím potichu, dych mi ide von ako para z hrnca, a čakám. Toto čakanie nie je pasívne. Oči skenujú okraj lesa, uši rozoznávajú každý zvuk – vrana od sovy, srnu od diviačej matky s mladými. Poľovník, ktorý si myslí, že postriežka je o tom sedieť a nudiť sa, ešte nepochopil, o čo tu vlastne ide.
Kto nevie čakať potichu, nemá čo hľadať na posede. Zver nepočká na nikoho, kto sa vrtí.
Svitanie mení všetko
Okolo šiestej sa obloha na východe začína farbiť do sivomodra a les sa prebúdza. Najprv priletí sojka, potom sa ozve datel, a ak mám šťastie, z hustiny sa vynorí srnec. Nie beží, nie sa poberá – kráča, opatrne, s hlavou hore, čuchá vzduch. V tejto chvíli sa rozhoduje všetko. Je to ten srnec, ktorého som chcel vidieť? Je dostatočne starý, dostatočne zdravý, zodpovedá plánu chovu, ktorý si revír stanovil na túto sezónu?
Tu často padá rozhodnutie nestrieľať. Zdá sa to niekomu čudné – prísť potme, premrznúť, a potom len sledovať srnca ďalekohľadom a nechať ho odísť. Ale presne toto je jadro etického poľovníctva. Nestrieľaš preto, že môžeš. Strieľaš len vtedy, keď je to správne pre zver aj pre revír.
Keď rana padne
Ak sa rozhodnem, že áno, že tento srnec je ten pravý, nasleduje okamih, ktorý sa nedá naučiť z knihy. Zbraň musí byť pripravená vopred, bez zbytočného pohybu, bez rachotu. Rana padá na diaľku, kde som si istý zásahom – nikdy nie na pokus, nikdy na nádej. Po výstrele nasleduje ticho, počúvanie, sledovanie reakcie zveri. Ak srnec padne na mieste, je to najlepší možný výsledok. Ak odbehne, začína sa dohľadávka – vyhľadávanie postrelenej zveri podľa farby, teda krvavej stopy, prípadne s pomocou vycvičeného farbiara, psa špecializovaného práve na túto prácu.
Môj farbiar Aron má na túto prácu čuch doslova aj v prenesenom zmysle. Bez neho by som strávil dohľadávkou hodiny namiesto minút, a zver by trpela dlhšie, než je nevyhnutné. Toto je časť remesla, o ktorej sa nehovorí romanticky, lebo v nej niet nič romantické – je to zodpovednosť, ktorú na seba poľovník berie v momente, keď stlačí spúšť.
Slnko medzitým vyšlo úplne a mráz začína popúšťať. Zbaľujem výbavu, prezerám si stopu, ktorú za sebou zanechal srnec, keď odbiehal do porastu – tentoraz čistú, bez kvapky farby, lebo som sa nakoniec rozhodol nechať ho ísť. Niekedy je najlepšia rana tá, ktorá nepadne. A práve preto sa oplatí vstávať o štvrtej ráno, aj keď sa nič nestane – lebo tá hodina pred svitaním ťa naučí viac o zveri, o revíri aj o sebe samom, než by dokázala akákoľvek trofej na stene.