Za domom mojej starej mamy rástla rebarbora, o ktorú sa nikto nikdy nestaral. Nehnojili ju, nezalievali, raz za pár rokov ju niekto obkopal, keď mu prekážala pri kosení. A ona tam bola. Každý rok, koncom apríla, vystrčila tie svoje zvinuté červené žblnky, akoby si chcela pripomenúť, že jar naozaj prišla. Kým sa iné trvalky rozmýšľajú, či to tento rok ešte stihnú, rebarbora nemá čas na pochybnosti. Vie, prečo tu je.
Práve preto ju mám rád — je to rastlina bez neuróz. Netreba jej skleník, netreba jej rozmaznávanie, netreba jej ani špeciálnu pôdu, hoci samozrejme, ak jej dáte hlbokú, humóznu záhradnú hlinu s dostatkom vlahy, odmení sa vám stonkami hrubými ako palec. Na chudobnej piesočnatej pôde niekde pod Tatrami porastie tenšia a kyslejšia, ale porastie. To je rozdiel medzi rebarborou a polovicou zeleninovej záhrady, ktorá pri prvom suchom lete v júli vyzerá, akoby prežila vojnu.
Kde a kedy ju vysadiť, aby vydržala dvadsať rokov
Rebarboru sadíme najlepšie na jeseň, v septembri alebo októbri, keď je pôda ešte teplá, ale rastlina už neinvestuje energiu do listov. Funguje aj jarná výsadba, koncom marca alebo začiatkom apríla, kým korene ešte spia. Vyberte jej miesto, na ktorom bude stáť desať, pätnásť, možno dvadsať rokov — rebarbora sa nesťahuje rada a každé prekopávanie ju na dva roky vyhodí z rytmu. Ideálne je slnečné až polotienisté miesto, kúsok od kompostu, kam raz za čas hodíte lopatu vyzretého hnoja alebo kompostu okolo koreňového kŕčika, nie na neho.
V nížinách okolo Nitry či Dunajskej Stredy rebarbora nasadzuje skoro, prvé stonky sa dajú rezať už v druhej polovici apríla. Vo vyšších polohách, povedzme okolo Kremnice alebo na Orave, si počká do polovice mája a neskoré mrazíky jej celkom vážne neublížia — listy zamrznú, ale koreň v zemi to prežije bez problémov. Jediné, čoho sa treba báť, je dlhotrvajúce sucho v prvom roku po výsadbe, kým si rastlina nevybuduje poriadny koreňový systém. Vtedy zalievajte, aj keby sa vám nechcelo.
Odrody, ktoré majú zmysel, a jedna, ktorú by som už nesadil
Klasika je Viktória — stará, overená odroda so zelenkastými stonkami a mierne kyslou chuťou, ktorá sa hodí skôr do kompótu ako na priamy hryz. Kto chce červené stonky, nech siahne po Holsteinské Blut alebo po Timperley Early, ktorá je navyše skorá a dá sa zberať už začiatkom mája. Sadil som aj takzvanú záhradnú rebarboru neznámeho pôvodu z bazáru, kde predajca netušil, akú odrodu vlastne predáva — po troch rokoch mi vyrástla do obludných rozmerov, no chuťovo bola vodnatá a nevýrazná. Ak chcete mať istotu, kupujte radšej pomenovanú odrodu od overeného škôlkára, nie sadenicu z vreca bez cedulky.
Rebarbora odpúšťa všetko okrem jednej veci — mokrých nôh cez zimu. Tam, kde voda stojí, koreň zhnije skôr, než stihnete povedať koláč.
Zber, ktorý sa nesmie zvrtnúť do chamtivosti
Prvý rok po výsadbe sa nezberá vôbec, druhý rok len opatrne, tretí rok už môžete brať naplno. Stonky sa nerežú nožom, ale vytrhávajú sa jemným krútivým pohybom pri báze — nôž len otvára dvere hnilobe. Listy sa nejedia nikdy, obsahujú kyselinu šťaveľovú v množstve, ktoré by nepotešilo ani vaše obličky, ani vášho psa, ktorý by sa k nim náhodou dostal. Na kompost ich hodiť môžete pokojne, tam škodia málokomu.
Zber ukončite koncom júna, na sviatok Jána, ako hovorievala moja stará mama, hoci presný dátum si nikto nepamätá presne. Po tomto termíne nechajte rastlinu nabrať sily na budúci rok — ak z nej budete brať stonky až do augusta, o rok vás odmení tenkými, unavenými prírastkami. Raz za štyri až päť rokov sa oplatí trs rozdeliť, keď stred kríka začne vypadávať a kvitnúť viac, než produkovať stonky. Vykopte celý koreňový systém, rozrežte ostrým rýľom na kusy s aspoň jedným pukom, a máte hneď niekoľko nových rastlín zadarmo — pre susedov, pre kompost lásky, alebo pre vlastný ďalší kút záhrady, kde na jar opäť vystrčí tie svoje červené prsty do vzduchu, akoby sa pýtala, či sme si na ňu ešte pamätali.