Sused, ktorému pred rokom zomrela manželka, dnes vodí vnúčatá do škôlky a chodí na plaváreň. Kolegyňa, ktorej vyhorela byt, si o dva mesiace neskôr našla nový a smiala sa, že konečne má výhovorku na nový nábytok. A niekto iný sa rozsype, keď mu zruší stretnutie o polhodinu skôr. Roky som si myslel, že je to jednoducho otázka povahy — niekto sa narodí odolný, niekto krehký, a je to. Veda hovorí niečo iné, a je to dobrá správa: reziliencia, teda schopnosť vyrovnať sa so stresom a vrátiť sa do rovnováhy, sa dá do veľkej miery trénovať.
Nie je to o tom necítiť bolesť
Prvé nedorozumenie treba vyriešiť hneď na začiatku. Psychická odolnosť neznamená, že človeka nič nerozhodí, že nebude smútiť, báť sa alebo zlyhávať. Psychológovia, ktorí sa rezilienciou zaoberajú desaťročia, ju opisujú skôr ako schopnosť adaptovať sa napriek nepriazni — nie ako imunitu voči nej. Odolný človek sa tiež rozčúli, keď mu zruší let, aj on má zlé týždne. Rozdiel je v tom, čo sa deje potom: ako rýchlo sa vracia späť, ako si stresovú situáciu vysvetľuje a či mu zanechá jazvu, alebo skúsenosť.
Tu treba byť opatrný aj s kauzalitou. Výskumy opakovane ukazujú, že ľudia s vyššou mierou rezilienčných čŕt — optimizmus, sociálna opora, zmysel pre kontrolu — majú menej depresívnych a úzkostných symptómov. Neznamená to automaticky, že tréning optimizmu vylieči úzkosť. Niekedy je to opačne: kto je zdravší a menej vyčerpaný, ľahšie si udrží aj optimistický pohľad. Realita je pravdepodobne obojsmerná slučka, nie jedna šípka.
Čo naozaj funguje
Napriek tomu existuje pomerne solídna zhoda v tom, ktoré návyky odolnosť dlhodobo podporujú. Sociálne väzby patria medzi najsilnejšie protektívne faktory, aké psychológia pozná — nie preto, že by ľudia okolo nás riešili naše problémy, ale preto, že vytvárajú pocit, že v tom človek nie je sám. Pravidelný pohyb má podobne dobre zdokumentovaný efekt na náladu a zvládanie stresu, hoci mechanizmus nie je len o endorfínoch — súvisí aj s tým, že šport učí telo aj myseľ znášať nepohodlie a ísť ďalej.
Ďalší pilier je to, čomu psychológovia hovoria kognitívna flexibilita — schopnosť pozrieť sa na tú istú situáciu z viacerých uhlov. Človek, ktorý stratil prácu, sa môže vidieť ako niekto, koho si nikto nevšíma, alebo ako niekto, kto práve dostal čas na zmenu smeru. Fakty sú rovnaké, príbeh, ktorý si o nich hovoríme, nie. Terapeutické techniky ako kognitívno-behaviorálna terapia sú z veľkej časti postavené presne na tomto — nie na potláčaní ťažkých pocitov, ale na prehodnocovaní automatických myšlienok, ktoré ich zbytočne zhoršujú.
Spánok je téma, ktorá sa v tomto kontexte podceňuje najviac. Chronicky nevyspatý mozog má horšiu emočnú reguláciu, reaguje impulzívnejšie a vníma bežné problémy ako väčšie hrozby, než akými v skutočnosti sú. Kto rieši úzkosť alebo vyčerpanie a spí päť hodín, rieši dôsledok skôr ako príčinu.
Odolnosť nie je o tom, že sa nikdy nepotopíte. Je o tom, ako rýchlo si spomeniete, že vedieť plávať.
Čo sa dá skúsiť tento týždeň
Konkrétny a nenákladný krok existuje: skúsiť si na konci dňa napísať tri vety o tom, čo sa podarilo, aj keď to bola maličkosť. Znie to banálne, ale výskumy venujúce sa vďačnosti a jednoduchému zapisovaniu pozitívnych udalostí opakovane ukazujú mierne, no merateľné zlepšenie nálady a vnímanej kontroly nad životom. Nejde o naivný pozitívny myšlienkový pochod, len o narušenie tendencie mozgu venovať pozornosť výhradne tomu, čo nefungovalo.
Druhá vec, ktorú vie ovplyvniť takmer každý, je aspoň jeden pravidelný kontakt s človekom, ktorému na ňom záleží — nie odkaz v chate, ale skutočný rozhovor. A tretia, menej príjemná, ale rovnako dôležitá: naučiť sa rozoznať, kedy odolnosť už nestačí a treba pomoc zvonka. Pri pretrvávajúcom smútku, úzkosti alebo pocite, že človek situáciu nezvláda sám, je namieste obrátiť sa na psychológa alebo lekára — reziliencia nie je náhrada za odbornú starostlivosť, len jej dobrý spoločník. Sused s plavárňou to napokon nezvládol sám od seba. Mal na koho zavolať a vedel, kedy zdvihnúť telefón.