Mám na severnej strane záhrady pás zeme, kam slnko poriadne zavíta tak od desiatej do druhej a aj to len v lete. Skúšal som tam broskyňu — vydržala tri roky a odišla ako slušne vychovaný hosť, bez scény. Marhuľu som ani neskúšal, tú mi zmrazilo už kvitnutie na inom, oveľa lepšom mieste. Ale ríbezle tam rodia, akoby sa nechumelilo. A egreš, ten starý bodliak, ktorý si ľudia pletú s krovím na vyhodenie, mi tam dáva viac úrody než väčšina modernejších odrôd na plnom slnku inde. Kríky pri plote sú niekedy tá najmúdrejšia investícia, akú v záhrade urobíte, a nikto o tom nepíše, lebo to nevyzerá tak efektne ako rad paradajok vo fóliovníku.
Prečo im nevadí tieň a mráz
Ríbezle a egreše pochádzajú z chladnejších oblastí Európy a Ázie, kde slnka nie je nazvyš a jar prichádza s váhaním. Preto im neprekáža ani polotieň, ani neskoré mrazy, ktoré vedia na Slovensku poriadne potrápiť čerešne či marhule ešte v máji. Kým broskyňa v Kysuciach je stávka na šťastie, čierna ríbezľa tam rodie pravidelne, aj keď o dva týždne neskôr než v Nitre. Vo výškach okolo 600 až 700 metrov nad morom sa jej darí bez problémov, len treba počítať s tým, že dozrieva neskôr a chuťovo je o čosi kyslejšia — čo mimochodom mnohým znalcom vôbec neprekáža, práve naopak.
Z odrôd čiernej ríbezle sa mi osvedčila Ometa, silná, odolná, s veľkými strapcami, a Titania, ktorá znesie aj horšiu pôdu a nevyžaduje rozmaznávanie. Pri červenej ríbezli stavím na Jonkheer van Tets, skorú a spoľahlivú, aj keď má tenšiu šupku a treba ju zbierať šikovnejšie. Egreš je iná kapitola — tam varujem pred starými odrodami náchylnými na múčnatku, ktorá vie za vlhké leto spôsobiť, že kríky vyzerajú, akoby ich niekto posypal múkou. Odroda Invicta je na múčnatku prakticky imúnna a bobule má väčšie než palec, čo pri egreši nie je málo.
Výsadba, rez a to, čo som pokazil
Kríky sa najlepšie sadia na jeseň, v októbri alebo začiatkom novembra, kým zem ešte nezamrzne — vtedy majú čas zakoreniť sa pred zimou a na jar vystrelia s plnou silou. Sadil som ich raz aj na jar, v apríli, lebo som to jednoducho odflákal na jeseň, a tie kríky mi prvý rok len prežívali, kým konkurencia z jesennej výsadby už rodila. Sponovanie odporúčam aspoň meter a pol medzi kríkmi, lebo ríbezle sa vedia rozrásť viac, než čakáte, a stiesnené kríky sú náchylnejšie na huby.
Rez je tá časť, ktorú väčšina začiatočníkov obchádza veľkým oblúkom, a práve preto majú o pár rokov húštinu, kde sa neúroduje nič poriadne. Staré, tmavé konáre staršie ako tri až štyri roky treba odstrániť rezom na kruh, teda tesne pri zemi, lebo práve tam sa najviac zdržiavajú škodcovia a plodnosť tam klesá. Nechajte päť až šesť najsilnejších výhonkov rôzneho veku a každý rok pridajte pár nových namiesto vyrezaných. Egreš je tŕnistejší v každom zmysle slova — pri reze si obliekam staré kožené rukavice, lebo tŕne na Invicte vedia byť nepríjemne dlhé a nekompromisné.
Ríbezľa odpúšťa takmer všetko okrem sucha v čase dozrievania — vtedy bobule popukajú skôr, než ich stihnete obrať.
Sucho je totiž jediný skutočný nepriateľ, s ktorým sa tieto kríky u nás pravidelne stretávajú, hlavne posledné suché letá. Mulčovanie slamou alebo pokosenou trávou okolo kríka udrží vlahu a zároveň potlačí buriny, ktoré by inak konkurovali koreňom o vodu. Zalievať treba hlavne v období od kvitnutia po zber, keď bobule naberajú objem — vtedy nedostatok vody vidno na prvý pohľad, kríky vädnú a plody zostávajú drobné a tvrdé, akoby sa hanbili dorásť.
Ak máte doma len balkón, egreš ani ríbezľa tam veľkú kariéru neurobia, potrebujú koreňový priestor. Ale kto má aspoň kúsok záhrady pri plote, tieni, kam iné ovocie nechce, urobí dobre, keď tam nasadí práve tieto dva kríky. Odmenia sa mu bez veľkých nárokov, bez chemického arzenálu a bez toho, aby čakali na dokonalé počasie, ktoré na Slovensku aj tak nikdy neprichádza podľa plánu.