Keď mi pred rokmi sused cez plot podal odrezok s vetou „to je jošta, vysadíš a zabudneš“, bol som presvedčený, že ma chce zbaviť niečoho, čo sám nedokázal vypestovať. Zaradil som to medzi rady typu okrasná tekvica alebo jedlé kvety chryzantém, teda medzi veci, ktoré znejú lepšie, než v skutočnosti fungujú. O sedem rokov neskôr mám na záhrade tri kry jošty, ktoré ma každé leto zásobujú kýblami tmavofialových bobúľ, a musím sa priznať k omylu. Nie každý kríženec je marketingový trik. Jošta vznikla krížením čiernej ríbezle a egreša, a hoci to znie ako niečo z laboratória, ide o prácu nemeckých a ruských šľachtiteľov spred desaťročí, nie o novinku z centra biotechnológií. Výsledok je kompromis, ktorý vzal to lepšie z oboch rodičov: veľkosť bobúľ po egrešovi, chuť a arómu s nádychom ríbezle, a hlavne odolnosť, akú by človek pri krížencovi ani nečakal. Kým egreš u nás pravidelne trápi múčnatka a ríbezľu vie zničiť vlnovka, jošta si väčšinou ide svoje, akoby o tých chorobách ani nevedela.
Prečo sa jej netreba báť na slovenskej záhrade
Slovenské podnebie je pre bobuľoviny často macošské. Neskoré mrazy v máji vedia spáliť kvety ríbezlí práve vo chvíli, keď si človek myslí, že má vyhraté, a suché letá v nižších polohách zase egrešu spôsobia, že bobule ostanú malé a kyslé ako citrón. Jošta kvitne o čosi neskôr než čierna ríbezľa, takže jej kvety unikajú väčšine aprílových a májových mrazíkov, čo som si overil aj na vlastnej záhrade v Turci, kde mi v roku 2021 mráz 3. mája vzal celú úrodu egreša, zatiaľ čo jošta vedľa neho kvitla v pohode o týždeň neskôr.
Čo sa týka nadmorskej výšky, jošta zvládne pokojne aj 600 až 700 metrov, kde už niektoré odrody egreša začínajú mať problém dozrieť poriadne. Sucho znáša lepšie než ríbezľa vďaka hlbšiemu koreňovému systému, no netreba to preháňať – v extrémne suchých letách, aké sme mali napríklad 2022, aj jošta ocení zálievku raz za týždeň, inak bobule ostanú menšie a menej šťavnaté. Kríky vysádzajte na jeseň, ideálne v októbri, aby sa do jari stihli zakoreniť, alebo skoro na jar, kým ešte pučia iba prvé púčiky. Ja sadím výhradne na jeseň, pretože jarné sadenice mi dvakrát zaschli počas suchého apríla, kým som sa spamätal, že treba zalievať.
Jošta je kríženec, ktorý netrpí komplexom menejcennosti oboch rodičov, ale spojil ich prednosti. To sa v šľachtení podarí len málokedy.
Odrody, ktoré fungujú, a rez, na ktorý sa nezabúda
Z odrôd sa u nás najviac uchytila Jostine a Krupnaja, obe s väčšími bobuľami a slušným výnosom, ktorý pri dospelom kríku vie presiahnuť aj sedem kilogramov. Menej známa, ale podľa mojej skúsenosti chuťovo zaujímavejšia je odroda Rekord, ktorej bobule majú výraznejšiu ríbezľovú kyslosť a hodia sa skôr na spracovanie než priamu konzumáciu zo zeme. Rozdiel medzi odrodami nie je taký markantný ako pri paradajkách, kde sa dá pohádať tri hodiny o tom, či Stupické alebo Ružové srdce – tu je rozdiel skôr v detailoch chuti a veľkosti bobule. Rez robte v období vegetačného pokoja, teda od novembra do marca, keď kríky nemajú listy a je vidno štruktúru. Jošta plodí najlepšie na jedno- až trojročnom dreve, staršie výhonky preto postupne odstraňujte rezom na kruh, teda tesne pri zemi, a nechajte priestor mladším konárom. Ja sám som prvé dva roky kríky vôbec nerezal, z presvedčenia, že „veď to nejako rastie samo“, a výsledkom bol hustý trs, do ktorého nebolo vidno a bobule v strede kríka zhnili skôr, než dozreli. Odvtedy režem každoročne a berie mi to sotva desať minút na kríček.
Čo s úrodou, keď je jej naozaj veľa
Jošta sa dá jesť čerstvá, no jej plná sila sa ukáže až v spracovaní. Marmeláda z jošty nepotrebuje takmer žiadny prídavný cukor, pretože bobule majú prirodzene vysoký obsah pektínu, vďaka ktorému stuhne aj bez umelého želírovania. Skvele sa hodí aj do vína a sirupu, kde jej tmavá farba a hutná chuť pripomínajú niečo medzi ríbezľovým a černicovým variantom. Ak niekto rieši, čo s prebytkom bobuľovín na malej záhrade s obmedzeným počtom kríkov, jošta je odpoveďou na otázku, ktorú si väčšina začiatočníkov ani nepoloží – že jeden kríček vie zásobiť aj štvorčlennú rodinu na celú zimu.