Prvý deň po rodičovskej dovolenke si väčšina žien predstavuje ako scénu z reklamy na kávu – upravený účes, sebavedomý úsmev, notebook pod pazuchou. Realita zvyčajne vyzerá inak: rozmazané oči od nočného kŕmenia, telefón plný zmeškaných hovorov zo škôlky a pocit, že za tri roky vynašli úplne nový pracovný jazyk, ktorému nerozumiete. Návrat do práce po rodičovskej nie je udalosť jedného rána. Je to proces, ktorý sa dá – a mal by sa – naplánovať dávno predtým, než sa vôbec skončí.
Kedy začať rozmýšľať o návrate
Najväčšou chybou je nechať rozhodnutie o návrate na posledný mesiac. Slovenský zákon dáva rodičom pomerne veľkorysý priestor – rodičovská dovolenka môže trvať až do troch rokov veku dieťaťa, v niektorých prípadoch dlhšie. Lenže voľnosť má aj odvrátenú stranu: čím dlhšie človek zostáva mimo pracovného kolobehu, tým väčší je pocit, že už tam vlastne nepatrí. Skúsení personalisti odporúčajú začať komunikáciu so zamestnávateľom aspoň pol roka vopred. Nie preto, že by to vyžadoval zákon, ale preto, že firmy potrebujú čas naplánovať si kapacity, a rodič potrebuje čas na to, aby si zvykol na myšlienku, že raňajky s dieťaťom už nebudú trvať hodinu.
Rozhovor so zamestnávateľom by nemal znieť ako ospravedlnenie. Mal by znieť ako ponuka riešenia. Skrátený úväzok, home office dva dni v týždni, flexibilný začiatok pracovnej doby – to všetko sú legitímne požiadavky, nie prosby o láskavosť. Firmy, ktoré si vážia skúsených ľudí, tieto možnosti ponúkajú samy. Tie, ktoré nie, si zaslúžia otázku, či je to naozaj miesto, kam sa oplatí vrátiť.
Škôlka, opatrovateľka alebo babka – logistika, ktorá rozhoduje o všetkom
Kým sa rieši kariérna stránka návratu, v pozadí beží druhý, rovnako dôležitý proces – kto sa postará o dieťa, kým rodič sedí na porade. Miesta v škôlkach sa v niektorých mestách rezervujú takmer rok vopred, najmä tie štátne. Súkromné škôlky sú flexibilnejšie, ale aj drahšie, a nie každý rozpočet to unesie bez škrípania. Rodinná sieť – starí rodičia, ochotný sused, opatrovateľka na pár hodín denne – je často riešením, ktoré funguje najlepšie, no vyžaduje si dohodu, ktorá sa nedá improvizovať týždeň pred nástupom.
Najväčší stres z návratu do práce nepochádza z pracovných úloh. Pochádza z pocitu, že dieťa je v rukách, ktorým ešte úplne nedôverujete.
Dobrý plán počíta aj s plánom B. Dieťa ochorie, opatrovateľka má dovolenku, škôlka je zatvorená kvôli maľovaniu. Rodičia, ktorí majú pripravenú náhradnú variantu – hoci len telefónne číslo na susedu, ktorá ochotne pohliadne na dieťa dve hodiny – zvládajú tieto krízy s oveľa menším chaosom než tí, ktorí spoliehajú výhradne na to, že sa nič nestane.
Psychika návratu je väčší problém než logistika
O tom, ako zariadiť škôlku, sa dá diskutovať s excelovou tabuľkou v ruke. O tom, ako sa vyrovnať s pocitom viny, keď dieťa plače pri odovzdávaní vychovávateľke, sa nedá diskutovať tak jednoducho. Mnohí rodičia, najmä matky, opisujú prvé týždne po návrate ako emocionálnu horskú dráhu – striedanie úľavy z toho, že opäť riešia niečo iné než plienky, a viny z toho, že sa tejto úľave vôbec tešia.
Tu pomáha jedna vec, ktorú väčšina firemných príručiek nespomína: rozhovor s partnerom o tom, ako sa rozdelia domáce povinnosti po návrate do práce. Ak sa doteraz staral o domácnosť najmä ten, kto bol na rodičovskej, návrat do zamestnania znamená, že niekto iný musí prevziať časť tejto záťaže. Bez tejto dohody sa rodič ocitá v pozícii, kde odrazu robí dve plné práce naraz – a to je cesta k vyhoreniu rýchlejšia než ktorýkoľvek pracovný deadline.
Návrat do práce po rodičovskej dovolenke sa nedá zvládnuť dokonale. Vždy niečo zlyhá – porada sa pretiahne práve v deň, keď treba vyzdvihnúť dieťa, alebo prvý týždeň v kancelárii prinesie viac chaosu než pokoja. Rozdiel medzi tými, ktorí to zvládnu s rozumom, a tými, ktorí sa v tom utopia, nespočíva v dokonalom pláne. Spočíva v tom, že plán vôbec existuje – a že počíta aj s tým, že sa nič nepôjde presne podľa neho.