Uhynul jej škrečok. Malý, nenápadný tvor, ktorý žil v klietke na chodbe a nikoho okrem päťročnej Any príliš nezaujímal. Ana sa spýtala, kde teraz je. Jej mama, inak rozumná žena s vysokoškolským titulom, vyhŕkla niečo o tom, že škrečok odišiel na dovolenku k iným škrečkom. O týždeň sa Ana pýtala, kedy sa vráti. Táto scéna sa odohráva v slovenských domácnostiach každý deň, len s inými zvieratami, starými rodičmi a niekedy aj rodičmi samotnými.
Problém nie je v tom, že by rodičia svoje deti chceli zámerne klamať. Problém je, že smrť je jediná veľká životná téma, na ktorú nás nikto nepripravil, a tak improvizujeme podľa toho, čo sme počuli od vlastných rodičov – ktorí improvizovali tiež. Výsledkom je reťaz eufemizmov, ktorá sa tiahne generáciami: usnul, odišiel, je s anjelmi, pozerá sa na nás z neba. Znie to nežne. Dieťa si z toho ale odnesie jednu vec – že smrť je vlastne akási dočasná neprítomnosť, ktorá sa dá čakať alebo dokonca zvrátiť.
Deti nepotrebujú ochranu pred slovami
Detskí psychológovia sa v jednom zhodujú prekvapivo jednotne: deti nepotrebujú byť chránené pred slovom smrť, potrebujú byť chránené pred nejasnosťou. Dieťa, ktoré počuje, že babka „zaspala navždy“, si môže vytvoriť strach zo spánku. Dieťa, ktoré počuje, že dedko „odišiel“, môže mesiace čakať pri okne. Slovo zomrel je tvrdé, ale je presné – a deti presnosť oceňujú viac, než si dospelí myslia.
To neznamená, že šesťročnému dieťaťu vysvetľujeme biologický proces zastavenia srdca s odbornou terminológiou. Znamená to, že používame jazyk primeraný veku, ale nie jazyk, ktorý klame. Vetu „telo prestalo fungovať a už sa to nedá opraviť“ pochopí aj štvorročné dieťa. A hlavne – táto veta neponecháva priestor na nádej, ktorá sa nikdy nenaplní.
Deti sa nebudú báť smrti o nič menej, keď o nej nebudeme hovoriť. Budú sa jej len báť potichu, sami, a bez slovníka, ktorým by tento strach vedeli pomenovať.
Otázky, ktoré prídu znova a znova
Dieťa sa pravdepodobne opýta na tú istú vec viackrát, niekedy s odstupom týždňov. Nie je to znak toho, že nepočúvalo. Je to znak toho, že spracúva informáciu, ktorá je príliš veľká na jedno posedenie. Dospelí majú tendenciu vnímať opakované otázky ako signál, že vysvetlenie zlyhalo, a tak ho pri druhom pokuse zjemnia, pridajú ďalší eufemizmus, stratia tú pôvodnú jasnosť. Lepšie je odpovedať rovnako trpezlivo aj piaty raz, než pri druhom pokuse cúvnuť k rozprávkam o obláčikoch.
Rovnako dôležité je nebrániť smútku dospelých pred deťmi za každú cenu. Dieťa, ktoré vidí rodiča plakať a počuje vysvetlenie „som smutná, lebo mi chýba babka a to je v poriadku“, sa učí niečo zásadné o emóciách – že sa dajú pomenovať, prežiť a že z nich človek nezomrie. Dieťa, pred ktorým sa smútok skrýva, sa učí opak: že niektoré pocity sú také nebezpečné, že sa musia tajiť.
Keď je strata blízka a konkrétna
Iná situácia nastáva, keď je smrť blízka – vážne chorý rodič, súrodenec, starý rodič, ktorý žije v domácnosti. Tu sa oplatí zapojiť dieťa postupne, nie ako jednorazovú správu, ale ako proces. Deti majú citlivý detektor na to, keď sa okolo nich niečo deje a nikto im nič nehovorí – a tento neistotný stav je pre nich horší než akákoľvek konkrétna, hoci bolestivá informácia.
Netreba sa báť ani otázok o pohrebe, o tom, čo sa deje s telom, či o tom, či sa to stane aj im samým. Odpovede na tieto otázky nemusia byť dokonalé. Stačí, keď sú úprimné a keď dieťaťu dávajú najavo, že sa na tieto témy môže pýtať znova, kedykoľvek, bez trestu za to, že sa vlastne pýta na najťažšiu vec na svete. Škrečok sa nevráti z dovolenky. Ale dieťa, ktorému to niekto povie na rovinu, sa naučí niečo, čo mu vydrží dlhšie než smútok za škrečkom – že s dospelými sa dá hovoriť aj o veciach, ktoré bolia.