Sedím na posede, ktorý som si postavil pred desiatimi rokmi kus od remízky, a prvý raz za celú sezónu neriešim vietor. Je koniec júla, slnko sa ešte drží nad korunami a dolu pod mostíkom sa dvaja srnci naháňajú v kruhoch tak zúrivo, že si vytlačili do trávy pravidelný kruhový chodník – poľovníci mu hovoria čarodejný kruh. Nestrieľam. Ani nemám prečo. Toto je jediný mesiac v roku, keď je srnčia zver hlúpejšia než my a keď sa oplatí len sedieť, mlčať a pozerať.
Keď opatrnosť ide bokom
Srnčia zver má povesť najostražitejšej raticovej zveri v našich lesoch. Srnec, ktorý inokedy zmizne v húštine na jediné škrípnutie vetvičky, počas ruje – teda obdobia párenia – akoby vypol inštinkty. Beží za srnou naprieč poľnou cestou, nevšíma si auto, nevšíma si posed, niekedy nevšíma si ani mňa, keď sa neopatrne pohnem na podstavci. Ruja u srnčej zveri prebieha zvyčajne od polovice júla do polovice augusta a je jedinou výnimkou v ročnom kalendári srnca – zvyšných jedenásť mesiacov je táto zver stelesnenou paranojou.
Dôvod je jednoduchý a krutý zároveň: srna je plodná len pár dní a srnec to vie. Testosterón mu prehluší zmysel pre sebazáchovu presne tak, ako to robí u väčšiny cicavcov vrátane toho, čo sedí na posede s ďalekohľadom. Naháňačky, ktoré vidno na poliach za súmraku, nie sú hra – je to biologický pretek, kde víťaz odovzdá gény a porazený stráca sezónu.
Divadlo, ktoré netreba ukončiť ranou
Väčšina poľovníkov v tomto období nestrieľa srnčiu zver vôbec, alebo len výnimočne a s rozvahou – jednak preto, že srnec v ruji je chudý a vyčerpaný, mäso stráca kvalitu, jednak preto, že by to bolo trochu ako strieľať do niekoho, kto práve nevidí na tri kroky pred seba. Etika lovu nie je len o tom, čo je legálne, ale aj o tom, čo dáva zmysel. A v júli dáva zmysel jediné: sedieť, sledovať, učiť sa.
Kto v júli nevidel srnca behať za srnou v kruhu, akoby mu odzvonilo, ten nepozná poľovníctvo v jeho najparadoxnejšej podobe – v mesiaci, keď zver stráca strach, sa strelec učí trpezlivosti.
Práve teraz sa dá najlepšie odhadnúť, koľko trofejovej zveri revír skutočne má. Srnec, ktorý sa počas roka ukazuje len na okamih pri okraji lesa, teraz stojí na lúke desať minút a hája si svoje teritórium hlasným štekaním – áno, srnec šteká, a kto to počul prvýkrát v noci, myslel si, že v lese blúdi zblúdený pes. Toto pozorovanie je základ pre jesenné rozhodnutia, koho z výradu vynechať a koho naopak odloviť, keď príde čas.
Posliedka namiesto postriežky
Ak sa počas ruje predsa len vyberiem do revíru, väčšinou nie na posed, ale na posliedku – teda tichú prechádzku s dôrazom na pozorovanie, nie na streľbu. Ideálny čas je skoro ráno alebo tesne pred zotmením, keď sa srnce sťahujú z lesa na okraje polí. Vtedy stačí zastaviť sa pri remízke a počúvať. Šteknutie, praskot, ticho. A potom, ak máte šťastie, ten istý obraz ako ja pred rokmi – dvaja srnci, kruh v tráve, a pocit, že sledujete niečo, čo sa dialo dávno predtým, než sme si mysleli, že les patrí nám.
Júlová ruja sa skončí rovnako náhle, ako začala. Srnec schudne, stíchne, znova sa naučí byť neviditeľný. A revír sa vráti do svojho obvyklého rytmu opatrnosti, kde každé prasknutie konárika znamená, že niekto odišiel skôr, než sme ho stihli vôbec zazrieť.