Sedím pri ohni na brehu Zemplínskej šíravy, niekto otvára druhé pivo a padne veta, ktorú počúvam už dvadsať rokov v stovkách obmien: „Mal som ho na vidličke, kapor ako corgi, ale odaboval sa tesne pri brehu.“ Nikto ho nevidel. Nikto nemá foto. A práve to je jadro veci – ryba, ktorá unikla, je jediná ryba na svete, ktorá môže rásť donekonečna, lebo ju už nikto nezmeria.
Matematika straty a spomienky
Ľudská pamäť nie je kamera, je to skôr redaktor, ktorý text priebežne upravuje podľa toho, ako sa mu to práve hodí. Keď rybe niečo chýba – dôkaz, fotka, svedok – mozog tú medzeru vypĺňa vlastnou verziou reality. A tá verzia má tendenciu byť vždy o niečo veľkorysejšia k rybárovi. Ryba, ktorá pri zdolávaní vytiahla o čosi silnejší odpor, sa v spomienke premení z pekného kapra na monštrum z hlbín. Nie je to klamstvo v zlom zmysle, skôr prirodzený mechanizmus – rovnaký, prečo si každý pamätá, že v detstve boli zimy tuhšie a uhorky chutili lepšie.
Zaujímavé je, že čím dlhšie príbeh žije, tým viac sa leští. Prvý večer po úlovku poviete kamarátovi presné číslo. O mesiac to už je „okolo“ toho čísla. O rok je to „minimálne“ toľko. Ryba teda nerastie vo vode – rastie v ústach toho, kto o nej rozpráva.
Prečo je to vlastne fér hra
Rybárske historky majú jedno pravidlo, ktoré nikde nie je napísané, ale všetci ho rešpektujú: preháňať sa smie, klamať sa nesmie. Rozdiel je jemný, ale reálny. Preháňanie je štylistická ozdoba – všetci vieme, že tá ryba nebola presne meter tridsať, ale nikto nečaká doklad. Klamstvo je iné čislo, iný revír, iná dátum, tvrdené ako fakt, s úmyslom niekoho oklamať – napríklad pri predaji úlovku alebo chválení sa mimo komunity, kde to niekto berie vážne. Medzi kamarátmi pri ohni je latina súčasť rituálu, nie podvod. Je to podobné ako vtip – nikto nečaká, že bude doslovný.
Ryba, ktorú si nezmeral, je vždy väčšia než tá, ktorú si odfotil vedľa metra.
Práve preto dnes čoraz viac rybárov háta – a dobre robí – aby pri poriadnom úlovku siahol po skladacej podložke a meter priložil hneď, kým je ryba ešte mokrá a odpočinutá. Nie kvôli tomu, aby zahanbil budúcu verziu seba, čo bude rybu opisovať o desať rokov, ale kvôli rybe samotnej – rýchle zmeranie, foto, návrat do vody, žiadne zbytočné držanie na suchu. Latina potom môže pokojne žiť ďalej, lebo číslo je isté a zvyšok príbehu sa môže voľne dofarbiť.
Keď latina ide príliš ďaleko
Problém nastáva, keď sa preháňanie prenesie tam, kam nepatrí – do diskusií o revíroch, do rád začiatočníkom, do chvastania sa počtom kusov, ktoré niekto vraj odniesol domov. Tam už ide o dôveru medzi rybármi a o rešpekt k pravidlám SRZ, ktoré majú byť jasné a nemenné, nie predmet folklóru. Kým historka pri ohni o uniknutom obrovi nikomu neublíži, fráza „veď to tam beztak nikto nekontroluje“ škodí celej komunite. Latina má miesto pri príbehu, nie pri rešpektovaní lovnej miery či doby ochrany – tie si treba overiť v aktuálnej vyhláške a rybárskom poriadku daného revíru, nie v tom, čo si niekto pamätá spred piatich sezón.
Takže nabudúce, keď niekto pri vode rozpráva o kaprovi, ktorý sa odaboval tesne pri brehu a bol „aspoň meter dvadsať“, len prikývnite. Možno bol meter. Možno osemdesiat centimetrov. Podstatné je, že ryba plávala ďalej a že o rok bude tá istá ryba v tom istom príbehu o kúsok väčšia. To je jediný druh rastu, ktorý sa dá pri vode dosiahnuť úplne bez háčika.