Sedím pri Váhu, kapor sa práve otočil na bok a ja mám v hlave otázku, ktorú si väčšina z nás pri love radšej nekladie: cíti to zviera vôbec niečo? Roky som si hovoril, že ryba je studenokrvný automat, ktorý na háčik reaguje rovnako ako na kameň v prúde. Pohodlná predstava. Lenže výskum posledných dvoch dekád túto pohodlnú predstavu poriadne rozkýval a ako publicista, ktorý sa pri vode motá dvadsať rokov, si myslím, že je čas prestať sa tváriť, že sa nič nedeje.
Čo hovoria biológovia
Kľúčová práca, ktorá tému otvorila naširoko, pochádza od britskej vedkyne Lynne Sneddonovej. Jej tím na pstruhoch dúhových identifikoval nociceptory – teda receptory bolesti – na papuli a v okolí hlavy, ktoré reagujú na chemické a mechanické podnety podobne ako u cicavcov. Ryby po nepríjemnom podnete menili správanie: trela sa hubou o dno nádrže, obmedzili príjem potravy, prejavovali niečo, čo sa dá interpretovať ako stresová reakcia presahujúca jednoduchý reflex.
Dôležité je nerobiť z toho senzáciu ani opačný extrém. Nervový systém rýb sa líši od toho nášho, chýba im neokortex, ktorý si spájame s vedomým prežívaním bolesti u ľudí. Časť vedeckej komunity preto argumentuje, že ide skôr o nociception – teda detekciu škodlivého podnetu – bez toho, aby sme mohli s istotou tvrdiť, že ryba "trpí" v ľudskom zmysle slova. Iní výskumníci, vrátane Sneddonovej, tvrdia opak a poukazujú na správanie, ktoré je ťažké vysvetliť len reflexom – ryby si napríklad pamätajú nepríjemné miesta a vyhýbajú sa im dlhodobo.
Faktom je, že jednoznačný konsenzus tu chýba. Kto vám povie, že je to "vedecky vyriešené" jedným alebo druhým smerom, buď o tom nečítal dosť, alebo si to zjednodušuje pre pohodlie – v oboch smeroch.
Otázka nie je, či ryby cítia presne to isté čo my, ale či ich reakcie stačia na to, aby sme sa k nim správali opatrnejšie, než sme zvyknutí.
Čo z toho plynie pre praktika pri vode
Nemusíme čakať na definitívny verdikt vedy, aby sme zmenili pár návykov, ktoré aj tak dávajú zmysel. Podložka pod rybou nie je marketingový výmysel výrobcov kaprárskeho vybavenia, ale ochrana pred poškodením slizu a šupín, ktoré rybu chránia pred infekciou. Dezinfekcia rán po vytiahnutí háčika, minimálny čas mimo vody pri focení, návrat rovno do prúdu namiesto pohodenia na breh – to všetko sú veci, ktoré vieme robiť bez ohľadu na to, ako presne dopadne debata o vedomí rýb.
Pri love na dravca to platí dvojnásobne. Šťuka alebo boleň vytiahnutý na tvrdý povrch a nechaný dlho bez vody sa vyčerpáva rýchlejšie než kapor, ktorý je zvyknutý na dlhší boj. Rýchle odháčkovanie kliešťami, ideálne bez vybratia z vody, je nielen etickejšie, ale aj praktickejšie – menej stresovaná ryba sa lepšie zotaví po vypustení.
Chyť a pusť nie je alibi
Systém chyť a pusť má u nás dobré miesto najmä na revíroch, kde to dáva zmysel z hľadiska ochrany populácie, napríklad pri niektorých pstruhových vodách alebo v obdobiach citlivých pre konkrétny druh. Nie je to však univerzálna výhovorka na to, aby sme rybu zdolávali zbytočne dlho, len aby sme si urobili dobrú fotku. Krátky boj, rýchle vypustenie, minimum manipulácie – to je slušnosť voči zvieraťu, o ktorého vnútornom prežívaní sa ešte stále vedie odborná debata.
Lovné miery a doby ochrany sa menia vyhláškou aj miestnym rybárskym poriadkom SRZ, takže konkrétne čísla si vždy over pred výjazdom na revír – tie sa líšia rok od roka a revír od revíru.
Sedím teda pri Váhu ďalej, kapor sa vracia do vody a ja nemám finálnu odpoveď na to, čo presne v tej chvíli cítil. Mám ale istotu, že aj bez definitívneho vedeckého verdiktu sa dá loviť tak, aby sme rybe zbytočne nepridávali utrpenie – nech už ho definujeme akokoľvek.