O tretej ráno sa na dubovom kmeni rozsvieti infračervená dióda a spustí sa spúšť. Na zázname je rozmazaný chrbát, kus chvosta a dve svietiace oči, ktoré miznú z rámu skôr, než stihnete povedať, čo to vlastne bolo. O týždeň prídete skontrolovať kartu, doma si to pustíte na počítači spomalene desaťkrát a nakoniec napíšete do skupiny na chate: rys, sto percent. Sused poľovník napíše: skôr veľká mačka suseda z dediny. A presne tu sa začína skutočná práca s fotopascou — nie kliknutie spúšte, ale to, čo príde potom.
Kamera, ktorá neluže, ale ani nevysvetľuje
Fotopasca zaznamenala za posledné desaťročie v slovenských revíroch viac veľkých šeliem než všetky stopy v snehu dokopy. Rys ostrovid, vlk dravý aj medveď hnedý sa dnes v odbornej reči nazývajú spoločne veľké šelmy alebo predátory vrcholového rádu — teda druhy na vrchole potravnej pyramídy, ktoré nemajú v našich lesoch prirodzeného nepriateľa okrem človeka. Problém je, že kamera vidí len to, čo je pred objektívom v danú sekundu, a nič viac. Nevie povedať, či ide o toho istého jedinca, čo bol zaznamenaný o tridsať kilometrov ďalej minulý mesiac. Nevie povedať, koľko mláďat rysica vodí, ak sa na zábere mihne len jedno. A rozhodne nevie povedať, či zviera prešlo revírom raz, alebo tam žije trvalo.
Práve preto sa dnes fotopascové dáta nezbierajú náhodne, ale v takzvaných monitorovacích sieťach — pravidelne rozmiestnených kamerách, ktoré pokrývajú konkrétne územie počas presne stanoveného obdobia. Až vtedy má zmysel počítať, koľko jedincov sa cez územie prehnalo, a nie koľko záberov sa nazbieralo. Rys má navyše výhodu, ktorú vlk ani medveď nemajú — jeho kožušina je jedinečná ako odtlačok prsta. Vzor škvŕn na bokoch sa dá porovnávať fotograf proti fotografii, a tak sa dá rysov v území nielen počítať, ale aj pomenovať. Slovenskí a poľskí výskumníci si takto vedú databázy jedincov, ktorí majú svoje čísla, niekedy aj mená, a ich pohyb sa dá sledovať roky dozadu.
Fotopasca nám nedáva odpovede, dáva nám lepšie otázky.
Vlk, ktorý sa nehanbí, a medveď, ktorý sa nudí
Vlčia svorka sa na kamere správa inak než osamelý vlk. Ak fotopasca zachytí piatich, šiestich jedincov naraz, prechádzajúcich tou istou posliedkou — teda trasou, po ktorej šelma pravidelne obchádza svoje teritórium pri hľadaní koristi — ide takmer isto o rodinnú skupinu s tohtoročnými mláďatami. Toto je informácia, ktorú žiadna iná metóda okrem genetickej analýzy trusu nedokáže poskytnúť tak lacno a rýchlo. Medveď je na kamere zase iný prípad. Kým rys a vlk sa objektívu skôr vyhýbajú, medveď fotopascu často preskúma, oňuchá, niekedy aj strhne z konára. Práve preto sa medvedie kamery montujú vyššie a pevnejšie, než by sa na prvý pohľad zdalo potrebné.
Čo sa z toho dá povedať poľovníkovi, ktorý má v revíri raticovú zver a stará sa o jej stavy? Fotopasca mu ukáže, či šelma prechádza cez jeho posed len tranzitom, alebo sa tam zdržiava dlhšie, čo môže súvisieť s prítomnosťou zveri alebo s uhynutým kusom, ktorý si šelma stráži. To je dôležité najmä pri dohľadávke postrieľanej zveri — ak vie, že v okolí sa pohybuje vlčia svorka, vie aj to, že farba, teda krv zveri na stope, môže priviesť nielen jeho farbiara, ale aj konkurenciu, ktorá dohľadávaný kus nájde skôr.
Čo si radi domýšľame
Najväčšie riziko pri fotopasciach nie je technické, je ľudské. Rozmazaný záber v noci ľahko zmení mačku na rysa a psa na vlka, obzvlášť ak to niekto chce vidieť. Verejná diskusia o veľkých šelmách je dnes plná dobrej vôle aj strachu, a fotopasca sa v nej stala akýmsi dôkazným materiálom, ktorý sa cituje bez toho, aby ho niekto skutočne overil. Seriózny výskum preto vyžaduje, aby záber posúdil niekto, kto vie rozlíšiť siluetu psa stredného plemena od vlka podľa dĺžky nôh a postoja chvosta, a nie podľa toho, čo by chcel na zábere vidieť.
Skutočná hodnota fotopasce nie je v senzácii jedného nočného záberu, ale v rade záberov za roky, ktoré ukážu, ako sa mení pohyb šeliem, keď v revíri pribudne prikrmovanie, zmení sa poľovný tlak alebo pribudne turistika. Kamera na strome nevysvetľuje svet, len ho zaznamenáva. Vysvetľovanie zostáva na nás — a to je práca, ktorá sa nedá zautomatizovať, nech má senzor akokoľvek dobré nočné videnie.