Prvý rok, čo som mal záhradu poriadne pod kontrolou, som vysial celý sáčok šalátu na jeden záhon, lebo som sa tešil a nevedel som sa ovládať. O šesť týždňov som mal tridsať hlávok naraz, dozreté v priebehu troch dní, a manželka sa na mňa pozerala, akoby som doniesol domov ošípanú, ktorú treba zjesť do víkendu. Jedli sme šalát na raňajky, obed aj večeru, dávali sme ho susedom, sliepkam a napokon aj na kompost, lebo ľudská trávenina má svoje hranice. Odvtedy viem, že šalát sa nesmie pestovať v návale nadšenia, ale v malých dávkach, rozumne rozvrhnutých cez celý rok.
Princíp je jednoduchý, disciplína ťažšia
Namiesto jedného veľkého výsevu treba vysievať po troške, každé dva až tri týždne, od marca do septembra. Na balkóne to znamená jednu debničku s pár semienkami, na záhrade pol metra záhona. Nie viac. Cieľom nie je hora šalátu na jeden deň, ale plynulý prísun pár hlávok týždenne, ktoré sa zjedia, kým sú čerstvé a chrumkavé, nie kým sa menia na drevnaté kvetné stonky.
V nížinách, teda tam, kde je pôda skoro na jar teplá, sa dá vysievať priamo do voľnej pôdy už koncom marca, ak zem nie je premočená a dá sa spracovať hrabľami bez toho, aby sa lepila na topánky. Vo vyšších polohách, povedzme od 500 metrov nad morom vyššie, radšej počkajte do polovice apríla, lebo neskorý mráz vie mladé klíčky spáliť za jednu noc bez varovania. Ja som sa o tom presvedčil na vlastnej koži pri chate pod Kráľovou hoľou, kde mi aprílový mrázik zlikvidoval celý záhon dubáčika za jednu jedinú studenú stredu.
Odrody podľa počasia, nie podľa obalu
Na jarné a jesenné výsevy sa mi osvedčil hlávkový maslový typ, napríklad Maikönig alebo naša klasika Dubáček, ktoré znášajú chlad a nezhorknú pri kolísaní teplôt. Na leto, keď slnko páli a pôda vysychá rýchlejšie, než stihnete zaliať, siahnite po odolnejších listových šalátoch typu Lollo Rossa alebo Lollo Bionda, prípadne po rímskom šaláte, ktorý má hlbší koreň a znesie sucho lepšie ako jemné maslové hlávky. Klasický ľadový šalát by som na slovenské letá neodporúčal vôbec, potrebuje vlhko a chladno, aké tu v júli a auguste jednoducho nebýva, ak nemáte zavlažovací systém a tieniacu textíliu.
Šalát, ktorý ide do kvetu v horúčave, je ako sused, čo prestal zdraviť: ešte stojí na mieste, ale už vám nemá čo ponúknuť.
Priesady majú tú výhodu, že skrátia čas do zberu a dajú vám náskok, najmä na jar, keď je pôda ešte studená a semienko by v nej len tak sedelo a nič nerobilo. Ja si priesady šalátu robím na parapete, v miske so substrátom, a presádzam ich, len čo majú dva pravé listy. Presádzajte opatrne, koreň šalátu je citlivý a nemá rád, keď mu niekto lomcuje ako s kobercom pri sťahovaní.
Ako neprísť o celú úrodu naraz
Kľúčové je viesť si aspoň v hlave, ak nie na papieri, jednoduchý harmonogram: čo vysejete v pondelok, zberáte približne o šesť až osem týždňov, podľa odrody a počasia. Ak si každé dva týždne vysejete nový riadok, dostanete plynulý pás zberu, kde jedna vlna dozrieva presne vtedy, keď predchádzajúcu práve dojedáte. Netreba sa báť ani zeleného hnojenia medzi vlnami, hlavne ak máte menší priestor a chcete pôdu medzi výsevmi trochu odpočinúť a obohatiť, napríklad horčicou, ktorá vzíde rýchlo a zabráni tomu, aby vám záhon zarástol burinou skôr, než tam vysejete ďalšiu dávku.
Na balkóne funguje ten istý princíp v menšom, len s väčšou pozornosťou na zálievku, lebo debnička vysychá rýchlejšie ako záhon v zemi. Stačí mať dve alebo tri menšie nádoby v rôznych fázach rastu a nikdy nebudete stáť pred otázkou, čo so štyridsiatimi hlávkami naraz. A keď sa vám náhodou aj tak niekoľko hlávok predsa len prerastie a vybehne do kvetu, netreba plakať. Nechajte ich vysemeniť, zbierajte semienka a budúci rok ušetríte za sáčok, ktorý by ste rovnako vysiali po troške, presne tak, ako to má byť.