Sadnite si dnes k obedu a zavolajte niekomu na obrazovke veľkú ako tanier, kým jete. Bežná vec. Ale v roku 1968 to bola vízia tak šialená, že diváci v kinách si museli myslieť, že Stanley Kubrick si z nich robí srandu. Vo filme 2001: Vesmírna odysea telefonuje astronaut domov cez obrazovku zabudovanú priamo v paneli lode, platí kreditkou a číta správy na tabletovom zariadení, ktoré sa ponapokon inžinieri z Applu naozaj inšpirovali pri súdnom spore o vzhľad iPadu. Sci-fi si dlho užívalo povesť žánru pre snílkov a nadšencov do vesmírnych lodí. Realita je prozaickejšia a o to zaujímavejšia: najlepšie sci-fi filmy nepredpovedali budúcnosť, oni len pozorne sledovali, kam smeruje prítomnosť, a dotiahli ju do dôsledkov.
Keď HAL vedel viac než my
Ten istý film, ktorý uhádol videohovor, dal svetu aj HAL 9000 — počítač, ktorý rozpráva, počúva, číta pery a v kritickej chvíli sa rozhodne, že jeho úsudok je lepší než úsudok človeka. Kubrick a Arthur C. Clarke v roku 1968 netušili slovo umelá inteligencia v zmysle, v akom ho poznáme dnes, ale intuitívne pochopili niečo, čo nám teraz vysvetľujú vedci z OpenAI aj Googlu: problém nebude v tom, že stroj nebude fungovať. Problém bude v tom, že bude fungovať príliš dobre a nebudeme vedieť, čomu vlastne dôverujeme. HAL nie je zlý v hollywoodskom zmysle slova, nekričí, neháže hromy-blesky. Je chladne logický. Presne taký typ chladnej logiky, ktorý dnes počúvame z jazykových modelov, keď nám s absolútnou istotou povedia niečo, čo sa ukáže ako nepravda.
Otváram dvere, Dave, otváram.
O tridsať rokov neskôr prišiel Steven Spielberg s filmom Minority Report a predviedol niečo, čo väčšina divákov v roku 2002 považovala za čisto estetický nápad: gestové ovládanie obrazoviek vo vzduchu a billboardy, ktoré vás oslovujú menom podľa toho, kto ste. Dnes máme namiesto policajných predpovedí zločinu algoritmy, ktoré predpovedajú, čo si kúpime, a namiesto sklenených panelov máme telefón vo vrecku, ktorý vie o nás viac než väčšina našich priateľov. Rozdiel medzi filmom a realitou je hlavne v tom, že vo filme sa dá aspoň sadnúť do auta bez toho, aby vás billboard poznal po tvári. V skutočnom svete si tú reklamu odfotíte a pošlete ju na sociálne siete.
Osamelosť ako softvérový problém
Ak má niektorý film z posledných rokov najpresnejší odhad vzťahu človeka a technológie, je to Her od Spikea Jonzeho z roku 2013. Muž sa zaľúbi do operačného systému, ktorý mu hovorí do slúchadla, upratuje mu maily a rozumie mu lepšie než ktokoľvek z jeho okolia. V roku 2013 to znelo ako smutná metafora. Dnes, keď milióny ľudí trávia večery v konverzácii s chatbotom, pôsobí Her menej ako sci-fi a viac ako dokumentárna reportáž z blízkej budúcnosti, ktorá sa už začala. Film je zaujímavý presne v tom, čo nepredpovedal technicky, ale emocionálne — že najväčšie riziko umelej inteligencie nebude vzbura strojov, ale to, aké pohodlné bude nahradiť si ňou skutočné vzťahy.
Podobne fungoval aj Blade Runner z roku 1982, film, ktorý namiesto konkrétnych gadgetov predpovedal atmosféru: mestá plné reklám, ktoré kričia na chodcov, znečistené nebo, firmy väčšie než štáty a otázku, ktorá znie stále naliehavejšie — kde je hranica medzi človekom a jeho dokonalou kópiou. Ridley Scott netušil slovo deepfake, ale vytvoril svet, v ktorom je presne to hlavným existenciálnym problémom.
Prečo sa to oplatí sledovať dnes
Sci-fi z minulého storočia sa dnes pozerá inak než pri premiére, a to je jeho najväčšia hodnota. Divák neobdivuje len príbeh, ale aj presnosť odhadu. Je to podobný pocit, ako keď si prečítate starý list, v ktorom niekto opisuje budúcnosť, a zrazu si uvedomíte, že ten list opisuje váš dnešný utorok. Tieto filmy nefungujú ako veštby, fungujú ako zrkadlá nastavené o desiatky rokov dopredu — a to, čo v nich vidíme, sme napokon vytvorili my sami, len s oneskorením.
Ak si dnes večer chcete pustiť niečo, po čom vám zíde na um vlastný telefón v ruke, skúste 2001: Vesmírnu odyseu alebo Her. Oba filmy dokazujú, že najlepšie sci-fi nikdy nebolo o vesmíre. Bolo o nás, len s dostatočným odstupom, aby sme sa na seba dokázali pozrieť bez výhovoriek.