Na chodníku okolo bytovky každé ráno stretávam tú istú skupinu bežcov po päťdesiatke. Verní, disciplinovaní, s pulzomermi na zápästí. Obdivujem ich vytrvalosť. Ale keď sa niektorý z nich zohne zaviazať šnúrku a počujem to tiché zaťatie zubov, napadne mi vždy to isté — bežia, aby si udržali srdce, a pritom im potichu odchádzajú svaly, ktoré by to srdce mali niesť po zvyšok života.
Kardio má svoje čestné miesto vo fitness slovníku a nikto nespochybňuje, že beh, bicykel či plávanie robia srdcu dobre. Lenže po päťdesiatke sa v tele deje niečo, čo kardio samo osebe nezastaví: úbytok svalovej hmoty, ktorý sa odborne volá sarkopénia a ktorý si telo neodpustí, nech behávate akokoľvek verne. Po štyridsiatke strácame ročne približne jedno percento svalovej hmoty, po šesťdesiatke sa tempo zrýchľuje. Bez zásahu. Bez varovania. Kým si to človek uvedomí, z bežného vstávania zo stoličky sa stane malá logistická operácia.
Kosti, ktoré potrebujú dôvod zostať silné
Silový tréning nie je len o bicepsoch, hoci aj tie majú svoje čaro. Ide predovšetkým o kosti. Tie fungujú podľa jednoduchej, takmer krutej logiky — ak ich nikto nezaťažuje, telo usúdi, že ich netreba stavať pevné, a postupne ich odbúrava. Záťažový tréning, teda činky, vlastná váha, odporové gumy, posiela kostiam presne opačný signál: toto je dôležité, toto potrebujeme udržať. U žien po menopauze, keď hustota kostí klesá obzvlášť rýchlo, je to rozdiel medzi tým, či sa pád zo schodov skončí modrinou alebo zlomeninou bedra.
Kardio túto úlohu jednoducho neplní v rovnakej miere. Beh zaťažuje kosti nôh, plávanie takmer vôbec nie, pretože voda váhu odľahčuje. Silový tréning zaťažuje celé telo, systematicky a opakovane, presne tak, ako to kosti a svaly potrebujú, aby sa nevzdávali.
Svaly nie sú kozmetika na leto. Po päťdesiatke sú poistka, či ešte niekedy vstanete zo zeme sami.
Metabolizmus, ktorý potrebuje spojenca
Sval je metabolicky aktívne tkanivo — spaľuje kalórie aj vtedy, keď človek nič nerobí, len sedí pri televízii. Čím menej svalov, tým pomalší bazálny metabolizmus, tým jednoduchšie sa priberá aj pri rovnakom jedálničku, ktorý pred desiatimi rokmi problém nerobil. Mnohí ľudia po päťdesiatke sa preto pustia do ešte viac kardia, v presvedčení, že treba viac spaľovať. Výsledok je paradoxný: unavené telo, frustrácia z toho, že váha nepadá, a svaly, ktoré medzitým ešte viac slabnú.
Silový tréning rieši práve tento uzol. Nabudí metabolizmus zvnútra, pretože buduje tkanivo, ktoré energiu potrebuje neustále, nielen počas hodiny na bicykli. A robí to bez toho, aby kĺby museli znášať tisíce nárazov, ktoré so sebou beh po asfalte prináša.
Netreba sa báť činiek
Predstava, že po päťdesiatke človek zdvíha ťažké váhy a riskuje zranenie, patrí medzi najrozšírenejšie mýty vo fitness svete. V skutočnosti je opak pravdou — práve nedostatočná záťaž je tá, ktorá dlhodobo škodí. Postupný, dobre vedený silový tréning, dva až tri razy do týždňa, s pozornosťou na techniku drepu, tlaku a ťahu, dokáže do pol roka zmeniť nielen svalovú hmotu, ale aj sebavedomie človeka, ktorý sa dlho bál, že mu telo už nepatrí.
Netreba fitness centrum plné zrkadiel a hudby, ktorá bolí uši. Stačí pár činiek doma, odporová guma a niekto, kto ukáže správny pohyb. Kardio nech si beh a bicykel odpykáva ďalej, na to svoje miesto stále majú. Ale ak si človek po päťdesiatke musí vybrať, čo mu zostane dlhšie stáť pri chrbte, mala by to byť sila. Tá, ktorá drží aj vtedy, keď už nikto nepočíta kilometre.