Stojím pri medzi za sadom, mám podrapkané ruky od tŕnia a vrecko plné trnky, ktorá mi ešte stiahla jazyk na uzol, hoci som si sľúbil, že tento rok počkám na prvý mráz. Nepočkal som. Nikdy nepočkám. Ale práve toto je október, ktorý má zmysel — mesiac, keď záhrada už dodýchava, no krík pri poli sa len rozbieha. Šípky svietia ako vianočné ozdoby, trnky čakajú na to, aby ich niekto konečne nechal zmäknúť, a drieň, ktorý väčšina ľudí považuje za okrasný krík, tíško padá do trávy a nikto sa po ňom neskloní. Škoda, lebo z medze sa dá v tomto ročnom období vyťažiť viac, než z posledných záhonov cukety.
Šípky: zber, ktorý sa neoplatí uponáhľať
Šípka je paradoxná vec. Vyzerá najlákavejšie práve vtedy, keď je najhoršie na zber — jasne červená, lesklá, akoby volala po tom, aby ju človek odtrhol a hneď spracoval. Lenže vtedy je ešte tvrdá ako guľka a plná pektínu, ktorý sa varením mení skôr na gumu než na džem. Ja čakám, kým prvý poriadny mráz zmäkčí dužinu — zvyčajne koncom októbra, vo vyšších polohách nad päťsto metrov pokojne aj skôr, niekedy už začiatkom mesiaca. Plod povolí, stratí trošku z tej agresívnej pevnosti a dá sa krájať bez toho, aby vám nôž skĺzol do prsta, čo sa mne stalo presne raz a stačilo.
Pri spracovaní netreba variť dlho — desať minút v malom množstve vody, potom pretlačiť cez sitko, aby jemné chlpaté semienka, ktoré vedia poriadne podráždiť hrdlo, zostali vonku. Zo šípkového pretlaku sa dá urobiť sirup, marmeláda alebo len sušiť na čaj, ktorý má viac vitamínu C než väčšina citrusov, čo znie ako fráza z letáku, ale v tomto prípade je to jednoducho pravda.
Šípka nikdy nesklame toho, kto vie počkať, a nikdy neodpustí tomu, kto sa ponáhľa.
Trnka: prečo mráz nie je nepriateľ, ale spojenec
Trnka je krík, ktorý si zaslúži viac úcty, než dostáva. Rastie tam, kde by iné ovocie zahynulo od sucha — na medziach, na okrajoch lesa, v suchých letách, aké máme čoraz častejšie, kvitne a plodí bez akejkoľvek pomoci. Problém je len jeden: chuť. Nezrelá trnka stiahne ústa tak, že sa vám jazyk prilepí na podnebie, a to platí aj pre plody, ktoré vyzerajú tmavomodro a zrelo. Skutočná zrelosť prichádza až po prvom mraze, keď mráz rozloží časť trieslovín a plod zmäkne. Kto nechce čakať na počasie, môže si pomôcť aj tak, že plody na pár hodín vloží do mrazničky — funguje to rovnako, len bez romantiky prechádzky po medzi v novembri.
Z trnky sa u nás tradične robí likér, ktorý zreje mesiace a s časom len naberá na jemnosti, alebo lekvár, ktorý sa hodí k tvrdým syrom a k pečenej kačke. Sám som raz uvaril trnkový lekvár bez cukru, presvedčený, že kyslosť dodá charakter — výsledok chutil ako trest za pýchu a skončil v kompostéri, kde konečne našiel zmysel.
Drieň: zabudnutý poklad, ktorý čaká na objavenie
Drienka rastie na krík, ktorý kvitne najskôr zo všetkých, ešte pred trnkou, niekedy koncom februára, keď je všade inak holo a smutno. Plody dozrievajú v septembri a októbri, padajú do trávy a väčšinou tam aj zostanú, lebo málokto vie, čo s nimi. Pritom drienka pripomína chuťou niečo medzi čerešňou a rebarborou — kyslá, výrazná, skvelá na sirup, kompót alebo tú výbornú maďarskú pálenku, ktorú som raz ochutnal v Novohrade a odvtedy po nej pátram márne.
Zber je jednoduchý: rozprestrieť plachtu pod krík a jemne zatriasť konárom, plody samy padnú, tie nezrelé zostanú viset. Netreba sa báť ani mierne pomastených plodov, po prevarení stratia horkosť a zostane len tá príjemná kyslosť, ktorá sa hodí aj k pečenému mäsu namiesto brusníc, ktoré si u nás rád každý pripisuje, hoci ich väčšina z nás v živote nevidela rásť.
Medza nie je smetisko prírody, ako si niektorí myslia, keď ju s chuťou vyrezávajú do čista. Je to špajza, ktorá funguje bez zálievky, bez postreku a bez toho, aby ste jej venovali čo len minútu práce cez leto. Stačí len ísť sa v októbri pozrieť, čo tam vyrástlo, kým si to spolu so slimákmi nevšimne niekto iný.