Keď som pred rokmi otvoril starý kvetináč obrátený hore dnom pod jabloňou, vyhrnulo sa mi spod neho čosi ako dvadsať hnedastých chrobáčikov s kliešťami na chvoste. Prvý reflex bol taký istý ako u väčšiny záhradkárov: rozdupať, poprípade zaliať niečím, čo sa za pár korún kúpi v záhradkárstve. Vtedy som ešte nevedel, že práve som zničil malú prevádzku na biologický boj proti voškám, ktorú by mi žiadna chemikália nezaplatila. Škvor obyčajný, po slovensky aj škrobák či štipavec, má u nás povesť škodcu, ktorý lezie do uší a ničí kvety. Pravda je, samozrejme, komplikovanejšia, ako to má príroda vo zvyku.
Kliešte, ktoré vyzerajú hrozivejšie, než sú
Tie zahnuté klieštiky na konci tela, cerky, pôsobia na prvý pohľad ako výbava malého škorpióna. V skutočnosti nimi škvor len skladá krídla, bráni sa pred väčšími útočníkmi a u samcov slúžia aj pri súbojoch o samičku. Do ucha nikomu nelezie o nič viac ako akýkoľvek iný hmyz hľadajúci v noci tmavú škáru, a povesť, ktorá mu to podsúva, je stará európska poverčivosť bez akéhokoľvek reálneho základu. Kto sa škvora chytí do ruky, cíti nanajvýš mierne štipnutie, ktoré neprerazí ani slabšiu pokožku. Oveľa väčší problém má škvor s ľuďmi, ktorí ho pri prvom stretnutí rozdupú, než majú ľudia so škvorom.
Škoda, ktorú mu záhradkári pripisujú na okrasných kvetoch, najmä na georgínach a chryzantémach, je čiastočne opodstatnená. Škvor je totiž skutočne všežravec a v noci si rád odhryzne z mäkkých okvetných lístkov alebo z prezretého ovocia napadnutého inak. Lenže ten istý tvor v tú istú noc zjedol desiatky vošiek, roztočov, larvičiek piadiviek a vajíčok obaľovača jablčného. Kto si od neho vezme pár okvetných lístkov na jednej georgíne, dostane výmenou ochranu celej záhony pred voškami, ktoré by inak volali po postreku.
Škvor nie je škodca, je to nájomník, ktorý si berie časť nájmu v naturáliách. Otázka je, či mu ponúkneme byt, alebo ho vyhodíme na mráz.
Ako prilákať nočnú hliadku do sadu
Škvor je nočný živočích, cez deň sa skrýva v akejkoľvek tmavej, vlhkej škáre, a práve túto vlastnosť sa oplatí využiť. Najstarší trik, ktorý poznali už naši starí otcovia v jabloňových sadoch na južnom Slovensku, je hlinený kvetináč vypchatý slamou alebo drevenou vlnou, obrátený hore dnom a zavesený na konári medzi vetvami, kde sa premnožujú vošky. Škvor si tam cez deň odpočinie a v noci vyrazí na lov priamo pod ním. Rovnako dobre poslúži zrolovaný kartón alebo starý handrový zväzok položený pod kríkom ríbezlí, kde vošky obľubujú mladé výhonky.
Dôležité je nechať v záhrade aspoň kúsok neupratanosti, čo sa mnohým perfekcionistom prieči, ale je to presne ten typ chaosu, ktorý ekosystém potrebuje. Kôpka lístia v kúte, kôra odloženého dreva na kúrenie, kamenný múrik bez malty, to všetko sú zimoviská, kde škvor prežije mrazy od novembra do marca. Ak túto plochu na jeseň dôkladne upraceme a spálime, prídeme na jar o armádu, ktorá by inak bez nášho pričinenia riešila prvú vlnu vošiek na ružiach a čerešniach ešte skôr, než si ju vôbec všimneme.
Kedy naozaj zasiahnuť
Ak sa škvory premnožia natoľko, že škody na kvetoch prevažujú nad úžitkom z lovu vošiek, čo sa stáva skôr výnimočne a najmä v extrémne suchých letách, keď majú nedostatok šťavnatej potravy, netreba siahať po chémii. Stačí premiestniť pár pascí z kvetinových záhonov bližšie k stromom a kríkom, kde je ich úžitok najväčší, a populácia sa prirodzene rozloží tam, kde má najviac práce. Rozumný záhradkár nerieši škvora jedom, ale správnym rozmiestnením útočísk.
Keď som si o rokoch po tom zbúranom kvetináči založil nové útočisko, tentoraz zámerne a s rešpektom, prvý rok som na ružiach nezaznamenal jedinú kolóniu vošiek, ktorá by prežila dlhšie ako týždeň. Odvtedy mám v sade tri také kvetináče a jednu dohodu sama so sebou: čo sa v noci deje pod nimi, do toho sa nemiešam.