Slovenský film má povesť, ktorá sa ťahá ako lepkavý kravský chvost – niekto si spomenie na rozprávky, niekto na dedinské grotesky z minulého storočia a tým sa téma väčšinou uzavrie. Škoda. Po roku 2000 vznikla u nás séria filmov, ktoré sa nebáli nepohodlných témy, chudoby, vylúčenia, historickej paniky aj čistého žánrového remesla. Nie je ich veľa, ale sú tu – a väčšina z nich sa dá dnes bez problémov nájsť na streamingu. Tu je desať titulov, pri ktorých sa oplatí venovať večer domácej produkcii, než po tridsiaty raz preskakovať katalóg zahraničných noviniek.
Dokumentárna vlna, ktorá zmenila pravidlá hry
Slovenský dokument bol dlho vnímaný ako niečo, čo patrí do televízie, nie do kina. Peter Kerekes to zmenil filmom 66 sezón (2003), rekonštrukciou dejín strednej Európy cez optiku jedného kúpaliska v Košiciach – nápad tak jednoduchý, že sa čudujete, prečo naň neprišiel nikto skôr. Juraj Lehotský potom v Slepých láskach (2008) nakrútil štyri príbehy nevidiacich ľudí bez sentimentu a bez pátosu, čo je pri téme, ktorá sa priam pýta po jednom aj druhom, výkon sám osebe. Rovnaký režisér sa neskôr vrátil s Nina (2017), tentoraz v ihranej podobe, a ukázal, že vie citlivo pracovať aj s deťmi pred kamerou.
Do tejto skupiny patrí aj Zamatoví teroristi (2013) trojice Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský a Peter Kerekes – dokument o troch mužoch, ktorí sa v osemdesiatych rokoch pokúsili o odbojové akcie proti komunistickému režimu. Film funguje presne tak, ako by mal fungovať dobrý dokument o historickej téme: nekáže, len pozorne sleduje a necháva čitateľa (respektíve diváka) robiť si vlastné súdy.
Drámy zo dna spoločnosti
Ak si niekto myslí, že slovenský film sa bojí nepríjemných tém, mýli sa. Cigán (2011) Martina Šulíka je surová dráma o mladom Rómovi, ktorý sa po vražde otca musí rozhodnúť, či zostane verný komunite alebo pôjde vlastnou cestou. Šulík film nakrúcal s neprofesionálnymi hercami z osady a výsledok má drsnosť, ktorú by profesionálne obsadenie ťažko napodobnilo.
Podobným smerom sa vydala aj Mira Fornay v snímke Môj pes Killer (2013), príbehu o skinheadovi z rozpadnutej rodiny na slovensko-moravskej hranici. Film získal ocenenie na Berlinale a je dôkazom, že aj minimalistický rozpočet vie vyprodukovať silný emocionálny náraz, keď je za kamerou režisér, ktorý presne vie, čo chce povedať.
Marko Škop v Eve Novej (2015) sa naopak vrátil k téme, ktorá je univerzálna – alkoholizmus a snaha o návrat do života po rokoch odvrhnutia. Film je pomalý, tichý, no práve v tom tichu je jeho sila.
Slovenský film sa dlho učil, že netreba kričať, aby bol vypočutý.
Keď remeslo dobehne odvahu
Nie všetko musí byť ponorené v smútku. Kandidát (2013) Jonáša Karáseka je politický thriller o kampani prezidentského kandidáta a manipulácii s verejnou mienkou – žáner, v ktorom slovenská kinematografia dlho chýbala, a tento film ukázal, že aj u nás sa dá napísať napínavý scenár s presným tempom.
Peter Bebjak s Čiarou (2017) išiel ešte ďalej a nakrútil kriminálnu drámu o pašovaní cigariet na slovensko-ukrajinskej hranici, ktorá funguje aj ako čistý žánrový thriller, aj ako sonda do prostredia, kde sa pravidlá tvoria za pochodu. Iveta Grófová v Piatej loďke (2017) naopak zvolila príbeh dieťaťa, ktoré sa stará o mladších súrodencov, a dokázala, že aj malý rozpočet vie vygenerovať scény, ktoré divákovi zostanú v hlave dlho po titulkoch.
Do desiatky patrí ešte jedna vec, ktorú spomínané filmy majú spoločnú – žiadny z nich sa nesnaží tváriť dôležitejšie, než v skutočnosti je. Nekričia, nevystatujú sa festivalovými cenami na plagáte, len robia svoju prácu poriadne. A práve to je dôvod, prečo sa oplatí ich dohnať – nie z povinnosti k domácej produkcii, ale preto, že sú naozaj dobré.