Stojím na kraji zoraného poľa niekde pod Poľanou a počúvam. Niekde v hore, dobrých päťsto metrov predo mnou, šteká pes. Nie brechá, ale hlási — dlho, rytmicky, s tou zvláštnou naliehavosťou, ktorá hovorí jedno jediné: mám ho, poď za mnou. Je to slovenský kopov na stope diviačej svine, a keby som mu nerozumel, mohol by som si myslieť, že práve niekomu zvestuje koniec sveta. On len robí svoju prácu. A robí ju tak, ako ju robili jeho predkovia už niekoľko storočí predtým, než niekto vôbec vymyslel slovo kynológia.
Pes, ktorý sa nedal vychovať k poslušnosti
Slovenský kopov je jedno z mála pôvodných plemien, ktoré vzniklo priamo v našich horách, bez šľachtiteľského plánu, len z potreby. Roľníci a drevorubači v horských oblastiach stredného Slovenska potrebovali psa, ktorý im vyženie diviačiu zver z remízy, zaštekáva ju na mieste a nezľakne sa ani jazveca v nore, ani medveďa na chrbte kopanice. Vyšľachtili si niečo, čo sa dnes bežne opisuje ako národné poľovné plemeno — a čo v skutočnosti pripomína skôr charakter než psíka na fotografiu do katalógu.
Kopov je stredne veľký, čierny pes so žltohnedými znakmi nad očami a na labách, ušľachtilý v pohybe, no v hlave má niečo, čo väčšina moderných plemien už dávno vyšľachtila von: vlastný názor. Kto čaká poslušného spoločníka, ktorý bude na povel sedieť pri nohe, sklame sa. Kopov sedí pri nohe len vtedy, keď sám usúdi, že práve teraz to má zmysel.
Kopov nepracuje pre teba. Kopov pracuje s tebou — ak si to zaslúžiš.
Farbiar, honič, hlásič — všetko v jednom
V praxi je slovenský kopov univerzál, aký sa v revíri zíde na viac vecí naraz. Vynikajúco pracuje na dohľadávke postrelenej raticovej zveri — teda pri vyhľadávaní zveri po výstrele podľa farby, čiže krvnej stopy — a robí to s vytrvalosťou, ktorá niekedy hraničí s tvrdohlavosťou. Keď sa raz zahryzne do stopy, nepustí. Je to presne tá vlastnosť, ktorá z neho robí cenného farbiara, aj keď oficiálne skúšky farbiarov absolvujú skôr iné plemená.
Rovnako dobre sa uplatní pri spoločných poľovačkách na diviačiu zver, kde ako honič vyháňa zver z húštin priamo k postriežkam poľovníkov — teda k miestam, kde poľovník číha na zver v úkryte. Jeho hlas, ktorý sa dá rozoznať aj cez šumenie lesa, dáva strelcom presnú informáciu, kde sa zver práve nachádza a akým smerom sa pohybuje. Skúsený poľovník dokáže z melódie štekotu odhadnúť, či ide o diviačiu svinu, srnca alebo len líšku, ktorú kopov honí zo starej poľovníckej cti, hoci vie, že sa mu neujde.
Prečo si ho netreba romantizovať
Napriek všetkej úcte k tradícii by bolo pochabé tvrdiť, že kopov patrí do každej záhrady na sídlisku. Je to pracovný pes, stavaný na revír, nie na vôdzku po chodníku medzi panelákmi. Potrebuje pohyb, úlohu, zmysel dňa — inak si ho nájde sám, a väčšinou to nie je nič, čo by jeho majiteľ ocenil. Videl som kopovov, ktorí sa nudou naučili otvárať bránky, prehrýzať vôdzky aj presviedčať susedove sliepky, že práve teraz je vhodný čas na honičku.
Chov slovenského kopova dnes drží pokope najmä hŕstka poľovníckych spolkov a nadšencov, ktorí vedia, že ide o kus národného dedičstva rovnako cenný ako čipka z Detvy alebo fujara z Kokavy. Rozdiel je v tom, že fujara sa nezahryzne diviakovi do slabín a nepovedie ťa tri kilometre lesom za farbou postrieľanej zveri v daždi, ktorý ti zaliezol za golier ešte pred hodinou.
Keď sa štekot v tej hore pod Poľanou nakoniec priblíži a ja konečne uvidím čierny chumáč srsti, ako drží diviačiu svinu na mieste s odhodlaním, ktoré by si zaslúžilo medailu, napadne mi jedno: toto plemeno sa nestratilo náhodou. Nestratilo sa preto, lebo ho niekto stále potrebuje presne také, aké je — neposlušné, hlučné a absolútne spoľahlivé tam, kde to má zmysel.