Stojíte v úzkej rokline, voda vám tečie okolo členkov a nad hlavou sa dvíha kovový rebrík pripevnený do skaly, ktorý vyzerá, akoby ho tam niekto zabudol pred päťdesiatimi rokmi. Toto nie je metafora náročnosti – toto je bežný piatkový popoludňajší výstup v Slovenskom raji. Málokde na Slovensku sa turistika tak výrazne mení na dobrodružstvo, kde sa lezie po rebríkoch, drží reťazí a brodí potokom, ktorý je súčasťou trasy, nie prekážkou na nej.
Slovenský raj leží na pomedzí Spiša a Gemera, medzi Popradom a Rožňavou, a tvorí ho spleť hlbokých roklín vyhĺbených potokmi do vápencovej a dolomitovej náhornej plošiny. Práve táto geológia je dôvodom, prečo tu vznikli tiesňavy, cez ktoré sa inde na Slovensku jednoducho nechodí – museli by ste ich obísť horou. Tu sa cez ne prechádza priamo, po sústave rebríkov, plošín a reťazí, ktoré Klub slovenských turistov buduje a udržiava už desaťročia.
Ktorá roklina je tá pravá
Najznámejšia je Suchá Belá, vstupná brána do parku pre väčšinu návštevníkov prichádzajúcich od Spišského Podhradia či Popradu. Je to trasa, na ktorej sa dá naučiť, čo taká roklinová turistika vlastne obnáša – dostatok rebríkov na to, aby to bolo zábavné, no nie toľko, aby to odradilo rodinu s deťmi. Kúpeľ nôh vo vode je tu takmer istota, takže obuv, ktorá znesie mokro, nie je luxus, ale nutnosť.
Kto chce niečo náročnejšie a menej preplnené, mieri do Veľkého Sokola alebo Piecok – tiesňav, kde sa už chodí len jedným smerom a bez možnosti otočiť sa v polovici, ak sa niekto zľakne výšky. Práve jednosmernosť trás je typická pre celý park: vstupujete jedným koncom roklinou hore, vystúpite na náhornú plošinu a dolu sa vraciate inou, obyčajne pohodlnejšou cestou. Systém jednosmerných chodníkov nie je rozmar správy parku, ale reakcia na preplnenosť úzkych priechodov, kde by sa dvaja ľudia oproti sebe na rebríku jednoducho nezmestili.
Slovenský raj nie je o kilometroch, je o metroch prevýšenia, ktoré sa prekonávajú rukami rovnako ako nohami.
Kedy ísť a na čo si dať pozor
Rokliny sa oficiálne otvárajú až neskoro na jar, obyčajne okolo polovice mája, pretože skôr v nich môže byť priveľa vody po topení snehu alebo môžu byť rebríky ešte obledovatené. Presný termín otvorenia aj prípadné uzávery po búrkach si treba overiť na stránke Národného parku Slovenský raj – po výdatných dažďoch sa totiž niektoré tiesňavy uzatvárajú, pretože prietok vody sa môže znásobiť v priebehu hodín. Najpríjemnejšie je chodiť sem v júni alebo v septembri, keď je menej turistov a voda v potokoch ešte nie je taká studená, aby bolo brodenie utrpením.
Vybavenie netreba preháňať, no niektoré veci sú naozaj nutnosťou. Pevná turistická obuv so slušnou podrážkou, ktorá zvládne mokrý kameň. Suché náhradné oblečenie v aute alebo v ubytovaní, lebo premoknete takmer isto. A rozhodne netreba podceňovať fyzickú kondíciu – rebríky sú strmé, niekedy prevísajúce, a v lete sa na populárnejších trasách vytvárajú rady čakajúcich, čo v úzkej rokline nie je práve komfortná situácia.
Kde sa dá spať a ako sa tam dostať
Základňou pre návštevu bývajú obce ako Hrabušice, Spišské Tomášovce alebo Dedinky na opačnej strane parku, odkiaľ sa dá pohodlne vyraziť k Dobšinskej ľadovej jaskyni alebo na Zejmarskú rokliny. Ubytovanie je tu lacnejšie ako v Tatrách, no v hlavnej sezóne sa penzióny plnia rýchlo, takže rezervácia vopred sa oplatí. Zo Slovenska sa sem dá dostať autom po diaľnici smerom na Poprad a odtiaľ ďalej po cestách prvej triedy, prípadne vlakom do Spišského Podhradia či Popradu s nadväzujúcim autobusom priamo k vstupom do parku.
Slovenský raj sa nedá odbaviť za jedno popoludnie a ani by ste sa o to nemali pokúšať. Dve, tri rokliny za víkend, prestávka na kofolu v niektorej z chát pri vstupe a pocit, že ste práve zdolali niečo, čo sa nedá kúpiť v žiadnom lanovom parku – to je presne ten druh únavy, po ktorej sa domov vraciate s úsmevom, aj keď máte plné topánky vody.