Sedí sama pri stole pre dvoch v malej reštaurácii v Lisabone, číta si menu a čašník sa jej opýta, či čaká niekoho. Nečaká. Objedná si vlastnú fľašu vína, predjedlo aj dezert, a keď odchádza, cíti sa lepšie ako po mnohých večeroch v spoločnosti, kde musela počúvať cudzie sťažnosti na prácu. Toto nie je scéna z filmu o kríze stredného veku. Je to bežný večer čoraz väčšej skupiny žien a mužov po štyridsiatke, ktorí zistili, že cestovať sami nie je núdzové riešenie, ale voľba, ktorú si konečne dovolili.
Ešte pred pár rokmi malo sólo cestovanie nálepku niečoho, čo robia buď mladí batôžkari bez záväzkov, alebo ľudia, ktorých práve opustil partner. Po štyridsiatke to bol takmer spoločenský priestupok — čo si o tebe pomyslia, že ideš sama do Ríma? Realita je iná. Práve v tomto veku má človek často najviac dôvodov ísť sám: deti odrástli alebo ešte neprišli, kariéra sa stabilizovala, financie sú konečne pod kontrolou a chuť robiť veci podľa vlastného rozvrhu narastá rýchlejšie než ochota čakať na spoločníka, ktorý sa nikdy nerozhodne.
Bezpečnosť nie je paranoja, je príprava
Strach o bezpečnosť je najčastejší dôvod, prečo ženy po štyridsiatke váhajú. Je legitímny, ale často zbytočne prehnaný. Rozdiel medzi bezpečným a nebezpečným sólo výletom nespočíva v odvahe, ale v príprave. Skúsení sólo cestovatelia si vopred overia, v ktorej štvrti sa dá bývať bez obáv, majú fotokópiu dokladov uloženú oddelene od originálov a zdieľajú polohu s niekým doma cez aplikáciu, ktorá to robí automaticky. Nejde o paranoju — ide o rovnaký zdravý rozum, aký uplatňujú aj doma, keď zamknú dvere.
Užitočný je aj výber ubytovania, ktoré funguje ako sociálny nárazník. Menšie butikové hotely s recepciou dvadsaťštyri hodín denne alebo dobre hodnotené apartmány s overenými recenziami dávajú pocit istoty bez toho, aby človek musel spať v spoločnej izbe s cudzími ľuďmi len preto, že cestuje sám. Rovnako dôležité je vedieť odmietnuť. Miestny, ktorý sa v bare tvári priateľsky a ponúka „odprevadiť ťa domov, aby si sa nestratila“, nepotrebuje vysvetlenie ani ospravedlnenie. Stačí jasné nie a odchod.
Najväčšie riziko sólo cestovania nie je zlodej na námestí, ale vlastný pocit, že si to nezaslúžiš.
Rozpaky, ktoré si vymýšľame sami
Druhá prekážka nie je fyzická, ale spoločenská. Predstava, že si ostatní budú myslieť, že si sama, lebo ťa nikto nechce, sa drží tvrdohlavo aj u ľudí, ktorí inak vedia, že je to nezmysel. Pravda je oveľa nudnejšia: číšnika, recepčnú ani spolucestujúceho v lietadle vôbec nezaujíma, prečo si tam sám. Majú svoju prácu, svoje starosti, svoj telefón. Ten neistý pohľad, ktorý si predstavuješ na chrbte, existuje väčšinou len v tvojej hlave.
Namiesto skrývania sa za knihu alebo telefón v reštaurácii sa oplatí prijať to, čo väčšina sólo cestovateľov po čase objaví: samota pri jedle otvára rozhovory, ktoré by v páre nikdy nevznikli. Miestny za vedľajším stolom sa opýta, čo si dala, someliér odporučí víno, ktoré nie je v ponuke, a zrazu má človek na papieri poznámku o reštaurácii, kam by sa v skupine nikdy nedostal. Sólo cestovanie po štyridsiatke nie je o úteku pred spoločnosťou. Je o tom, že si človek konečne dovolí byť sám sebe dostatočnou spoločnosťou.
Kam sa vydať prvýkrát
Prvá sólo cesta nemusí byť skok do Kambodže s batohom. Rozumnejšie je začať tam, kde je infraštruktúra prívetivá, jazyková bariéra nízka a kultúrny šok minimálny — malé európske mestá typu Porto, Ľubľana alebo Krakov ponúkajú dosť podnetov, aby sa človek nenudil, a zároveň dosť istoty, aby sa nestresoval. Odtiaľ sa dá postupne budovať sebavedomie na náročnejšie destinácie.
Tá žena v Lisabone si po večeri objednala ešte kávu, len tak, bez dôvodu ponáhľať sa. Za oknom stmievalo, električka vŕzgala do kopca a ona si uvedomila, že toto ticho si nevybrala z núdze. Vybrala si ho preto, lebo si to konečne mohla dovoliť.