Babka priniesla knižku k prvým narodeninám, vklad dvadsať korún, pečiatka, hrdý úsmev. O tridsať rokov neskôr má vnúčatko v ruke sumu, za ktorú si dnes kúpi tak polovicu obeda v lacnejšej reštaurácii. Nie preto, že by banka klamala. Len preto, že inflácia je nemilosrdná a úrok na knižke bol vždy skôr symbolický gesto než reálny nástroj zhodnocovania. Rodičia, ktorí dnes zakladajú sporenie pre svoje deti, majú k dispozícii nástroje, o ktorých sa babke ani nesnívalo. Otázka znie, ktoré z nich má zmysel a ktoré sú len marketingová nálepka na produkte, ktorý banke vyhovuje viac než dieťaťu.
Prečo vkladná knižka dnes už nedáva zmysel
Vkladná knižka fungovala v čase, keď úroky dokázali držať krok s infláciou, prípadne ju aj predbehnúť. Dnes je to ilúzia bezpečia. Peniaze uložené na klasickom sporiacom účte s úrokom pod dve percentá ročne v prostredí inflácie okolo troch až piatich percent strácajú kúpnu silu, aj keď na výpise pribúdajú centy. Je to sporenie, ktoré vyzerá bezpečne, no v skutočnosti tichým spôsobom oberá dieťa o časť hodnoty peňazí, ktoré preň niekto odkladal roky.
Problém nie je v tom, že by sporiace účty boli zlé. Sú vhodné na krátkodobú rezervu, na peniaze, ktoré má rodina k dispozícii rýchlo a bez rizika. Pri sporení s horizontom pätnásť či osemnásť rokov, teda typicky do plnoletosti dieťaťa, je to ale nástroj, ktorý nevyužíva najsilnejšiu výhodu, akú rodičia majú: čas.
Čas ako najcennejšia surovina
Investičný horizont osemnásť rokov je z pohľadu kapitálových trhov luxus, o ktorom si dospelý investor môže nechať iba snívať. Práve preto dáva zmysel uvažovať o podielových fondoch alebo ETF fondoch, ktoré kopírujú širšie akciové indexy. Historicky sa globálne akciové trhy dlhodobo zhodnocovali priemerne okolo šesť až sedem percent ročne po odpočítaní inflácie, aj keď cestou prichádzali prepady, niekedy dramatické.
Práve dlhý horizont dovoľuje tieto výkyvy prečkať. Kým rodič, ktorý sporí na dôchodok o desať rokov, musí byť opatrnejší, rodič, ktorý zakladá účet dieťaťu vo veku dvoch rokov, môže dovoliť portfóliu väčší podiel akcií, pretože má čas na zotavenie po prípadnom poklese. Mesačná investícia stovky eur do širokého indexového fondu môže za osemnásť rokov vyrásť na sumu niekoľkonásobne vyššiu, než by dala rovnaká suma uložená na sporiacom účte. Nie je to zaručené, trhy nesľubujú nič, ale pravdepodobnosť hrá v prospech trpezlivého investora.
Najväčšou chybou rodičov nie je zlý výber produktu, ale to, že s investovaním pre dieťa začnú príliš neskoro, lebo najprv chcú "pochopiť všetko dokonale".
Stavebné sporenie, dlhopisy a zlatá stredná cesta
Stavebné sporenie so štátnym príspevkom stále dáva zmysel, ak rodina počíta s tým, že dieťa raz bude riešiť bývanie a suma, hoci nie závratná, sa hodí ako doplnok. Štátny príspevok síce v posledných rokoch klesol na symbolickú úroveň, no v kombinácii s garantovaným úrokom ide o bezpečnú, aj keď skromnú zložku portfólia.
Štátne dlhopisy sú ďalšia možnosť pre konzervatívnejších rodičov, ktorí neradi sledujú výkyvy na burze. Výnos je nižší než pri akciách, ale istota vyššia. Rozumná stratégia často kombinuje viac nástrojov: časť do indexových fondov kvôli rastovému potenciálu, časť do konzervatívnejších nástrojov ako poistka proti tomu, že práve v roku, keď dieťa peniaze potrebuje, príde na trhoch pokles.
Dôležitá je aj otázka, na koho meno je účet vedený a kto má prístup k peniazom. Účet vedený priamo na dieťa môže priniesť daňové výhody, no zároveň znamená, že po dosiahnutí plnoletosti má dieťa k peniazom plný prístup, či je na to pripravené, alebo nie. Niektoré rodiny preto volia účet vedený na rodiča s jasným zámerom, kedy a ako sa peniaze odovzdajú.
Vkladná knižka zostane peknou spomienkou, symbolom babkinej lásky a inej doby. Reálne zhodnotenie peňazí pre dieťa dnes leží inde, v trpezlivosti, v pravidelnosti a v ochote akceptovať, že aj investovanie pre dieťa občas znamená sledovať červené čísla na výpise a nepanikáriť. Presne to je totiž tá výhoda, ktorú babkin úrok nikdy ponúknuť nemohol.