Máj je mesiac, keď sa lúky menia na zelené more a poľnohospodári vyrážajú s kosačkami skôr, než stihne tráva vysemeniť. Presne v tom istom čase kladie srnčia zver svoje mláďatá práve do tejto vysokej trávy – je to pre ne najbezpečnejšie miesto na svete, aspoň teoreticky. Srnča sa totiž prvé týždne života nebráni útekom, ale nehybnosťou. Nemá pach, nemá hlas, len splynie so zemou a čaká, kým sa nebezpečenstvo pominie. Proti líške či orlovi to funguje bezchybne. Proti kosačke idúcej rýchlosťou štyridsať kilometrov za hodinu to nefunguje vôbec.
Prečo inštinkt zlyháva práve teraz
Nie je to chyba prírody, je to len nesúlad dvoch časov – biologického a poľnohospodárskeho. Kým pred päťdesiatimi rokmi sa kosilo neskôr a pomalšie, dnešná technika zvláda desiatky hektárov za deň a prvá kosba prichádza čoraz skôr, niekedy už v polovici mája. Srnčatá v tom čase majú sotva týždeň, dva. Nevedia utiecť, matka ich k tomu ani nenavádza – jej vlastný obranný mechanizmus je odbehnúť a odlákať pozornosť, nie vziať mláďa so sebou. Výsledok je krutá matematika: podľa odhadov poľovníckych zväzov v strednej Európe zahynie pri kosbe ročne niekoľko desiatok tisíc srnčiat. Číslo, ktoré by sa dalo výrazne znížiť, keby spolupráca medzi poľovníkmi a poľnohospodármi fungovala tak, ako by mala.
V praxi to znamená jediné: niekto musí lúku prejsť skôr, než tam vojde kosačka. Poľovníci na to majú niekoľko nástrojov, žiadny z nich nie je stopercentný, ale kombinácia funguje slušne. Plašiče – pásky, fólie, rádiá naladené na hlasný program – rozostavené deň pred kosbou dokážu časť zveri odplašiť. Vyhľadávanie s farbiarom alebo iným poľovným psom vycvičeným priamo na dohľadávanie srnčiat je presnejšie, ale časovo náročné. Najspoľahlivejšia je dnes technika, ktorú si donedávna vedel predstaviť málokto – dron s termovíznou kamerou preletí lúku za pár minút a srnča sa na snímke ukáže ako jasná biela škvrna v chladnej tráve.
Nie je to o tom, kto má pravdu – poľovník alebo sedliak. Je to o tom, kto zdvihne telefón o deň skôr.
Kde to padá – a kde funguje
Najčastejší problém nie je nezáujem, ale zlá komunikácia. Poľnohospodár nahlási kosbu poľovníckemu združeniu deň vopred, alebo vôbec, pretože počasie sa mení a s ním aj plán. Poľovník zase nemá kapacity prejsť stovky hektárov revíru s jedným psom. V revíroch, kde to funguje, existuje jednoduchý systém – spoločná WhatsApp skupina poľnohospodárov a poľovnej stráže, kde farmár napíše dátum a parcelu aspoň dva dni vopred. To dá čas zorganizovať plašiče alebo dron, prípadne dohodnúť neskorší termín kosby o pár hodín, keď je šanca, že srnčatá sa už s matkou presunú.
Legislatíva tu poľovníkom pomáha len čiastočne – zákon o poľovníctve ukladá užívateľovi revíru povinnosť chrániť zver pred poľnohospodárskou činnosťou, ale nevynucuje spoluprácu od druhej strany. Preto všetko stojí a padá na osobných vzťahoch v obci. Tam, kde sa poľovník a farmár poznajú, pijú spolu pivo po výrade a rešpektujú si prácu, funguje to bez problémov. Tam, kde medzi nimi panuje mlčanie alebo staré krivdy, umierajú srnčatá zbytočne – nie z ničej zlej vôle, ale z ľahostajnosti, ktorá sa dá vždy vysvetliť nedostatkom času.
Čo môže urobiť obyčajný chodec
Netreba byť poľovník ani farmár, aby ste pomohli. Ak počas prechádzky uvidíte srnča ležiace samotné v tráve, nedotýkajte sa ho – ľudský pach môže spôsobiť, že ho matka opustí. Namiesto toho si zapamätajte miesto a zavolajte miestnemu poľovníckemu združeniu alebo obecnému úradu. Tá informácia, odovzdaná o pár hodín skôr, môže byť presne tým rozdielom medzi dohľadávkou, ktorá sa skončí záchranou, a takou, ktorá sa už len konštatuje po fakte. Máj je krátky mesiac. Tráva rastie rýchlo, kosačky idú za ňou a jediné, čo naozaj funguje, je niekto, kto sa pozrie skôr, než sa spustí motor.