Zbraň visí v skrini od januára. Vytiahneš ju v septembri, votrieš olej, priložíš k lícu a zdá sa ti, že sedí rovnako ako vlani. Lenže puška nezabudla nič — to ty si za desať mesiacov zabudol, aké to je, keď ti srdce bije sto dvadsať a srnec stojí na kraji rubaniska tridsať sekúnd, možno menej. Strelnica pred sezónou nie je byrokratická povinnosť, ktorú si odfajkneš medzi kúpou nábojov a čistením kotlíka na guláš z výradu. Je to dlh. A dlhy sa splácajú, nie odkladajú.
Prvá návšteva: puška, nie ty
Prvá cesta na strelnicu nemá nič spoločné s tvojou zručnosťou. Ide o zbraň samotnú. Za rok sa mohla posunúť montáž optiky o zlomok milimetra, mohol sa uvoľniť skrutkový spoj, mohla sa zmeniť dráha strely po prevoze v aute cez tri okresy plné výmoľov. Nastrelenie na sto metrov z pevnej opierky, tri rany do jedného terča, a ak sa stred zásahov posunul o viac než dva centimetre, niečo je zle. Nie s tebou. So zbraňou.
Tu sa oplatí byť nemilosrdný sám k sebe v opačnom garde — teda nič neprehliadať. Poľovník, ktorý si povie "veď to bude v pohode, minule to sedelo", je presne ten typ, ktorý neskôr postrelí zver namiesto čistého zásahu a strávi dve hodiny s farbiarom na dohľadávke, teda vypátravaní postrelenej zveri podľa stôp krvi, ktorej sa v poľovníckej reči hovorí farba. Zbraň sa nekontroluje z lásky k papierovaniu. Kontroluje sa preto, lebo za ňou stojí živý tvor, ktorý nemá na výber, či dostane ranu na pravé miesto.
Druhá návšteva: telo, ktoré zabudlo
Druhá strelnica patrí tebe. Nie technike, nie zbrani — svalovej pamäti, ktorá sa počas roka rozpustila v kancelárskej stoličke a nedeľných obedoch. Streľba z postriežky, teda z posedu alebo kazateľnice, kde čakáš na zver v pokoji, je iná disciplína než streľba na chôdzi počas posliedky, keď zver stretneš nečakane a musíš reagovať v priebehu pár sekúnd. Obe si vyžadujú iný dych, iné držanie tela, iný pomer medzi napätím a uvoľnením.
Skús si na strelnici simulovať aj nepohodlie — streľbu po chôdzi, so zrýchleným tepom, v predklone cez konár. Sezóna sa neodohráva na strelnici s pevným stojanom a ideálnym osvetlením. Odohráva sa v hmle nad poľom, pri poslednom svetle, keď srnčia zver prechádza cez medzu a ty máš na rozhodnutie menej času, než trvá tento súvetie prečítať.
Kto nestrieľa na strelnici, strieľa v revíri po prvýkrát za rok — a to prvýkrát je vždy najhoršie miesto na chybu.
Tretia návšteva: pokora, nie sebavedomie
Tretiu návštevu si mnohí odpustia, lebo prvé dve prebehli bez problémov. Práve tá tretia je však tá, ktorá odlišuje remeselníka od nedbanlivca. Ide o overenie za sťažených podmienok — pri slabšom svetle, na dlhšiu vzdialenosť, možno s trochou vetra. Nie preto, aby si dokázal, aký si strelec. Ale preto, aby si vedel, kde je tvoja skutočná hranica. Etika lovu totiž nezačína pri stlačení spúšte. Začína dávno predtým, pri rozhodnutí, na akú vzdialenosť si vôbec trúfneš vystreliť a kedy povieš nie, radšej nechám zver odísť.
Poľovník, ktorý pozná svoju hranicu, je nebezpečnejší pre menej zveri než ten, kto verí vlastnej domýšľavosti. Presnosť na strelnici sa nemeria len veľkosťou terčovej ružice. Meria sa aj tým, koľko rán si ochotný priznať ako nepodarené, keď sa terč rozhodne skúmať tvoje sebavedomie namiesto tvojej muškety.
Dlh, ktorý sa nedá odložiť
Nikto na strelnici nestojí nad tebou s bičom. Nikto ťa nenúti prísť tri razy namiesto jednej. Ale zver, ktorá vyjde z remíze pri poslednom svetle, sa ťa nespýta, koľko rán si vystrelil pred sezónou. Spýta sa ťa až po výstrele — a odpoveďou bude buď čistý pád, alebo dlhá noc s farbiarom na vôdzke, teda na vodiacom remeni, po ktorom putuje krvavou stopou do tmy. Tri návštevy strelnice nie sú prejav nadmernej opatrnosti. Sú posledná šanca skontrolovať dlh skôr, než ho príde vymáhať niekto, kto nemá hlas, aby sa ozval.