Na letisku v Bangkoku predávajú tie isté slonie magnetky ako na letisku v Marakéši. Len farba slona je iná. Suveníry sa dnes vyrábajú niekde v priemyselnej zóne, odkiaľ putujú do desiatok krajín naraz, a jediné, čo ich odlišuje, je nálepka s názvom mesta. Po dvadsiatich rokoch cestovania mám doma zásuvku plnú vecí, ktoré som si kúpil v momente slabosti na letiskovej hale, a takmer žiadnu z nich si nepamätám kúpiť. Zato veci, ktoré mám na poličke a naozaj sa k nim vraciam, majú jedno spoločné — nekúpil som si ich preto, že to bol suvenír, ale preto, že to bola vec, ktorú by som chcel používať alebo vidieť aj doma.
Jedlo a korenie namiesto plastu
Najspoľahlivejší suvenír je ten, ktorý sa dá zjesť alebo ochutnať — lebo zaberie málo miesta, nezavadzia v poličke o rok neskôr a prináša späť konkrétnu chuť konkrétneho miesta. Zo Sicílie sa oplatí doniesť sušené oregano priamo z trhu, nie z letiskového obchodu s turistickou prirážkou. Z Maroka šafran alebo zmes korenia ras el hanout, kúpené na trhu v medine, kde predavač odváži presne toľko, koľko chcete. Z Gruzínska sa nosí čurčchela, sladká tyčinka z orechov máčaných vo zhustenej hroznovej šťave, ktorá sa v žiadnom slovenskom obchode nekúpi. Pri korení a potravinách je jediné riziko colné a fytosanitárne obmedzenia — pri ceste mimo EÚ je rozumné pred odletom overiť na webe colnej správy, čo sa smie doviezť a v akom množstve, lebo pravidlá sa líšia krajinu od krajiny a menia sa častejšie, než by čakal bežný turista.
Rovnako funguje aj alkohol — víno z malého vinárstva v Podunají kdesi v Rakúsku alebo destilát, ktorý sa nedá kúpiť inde než priamo v regióne jeho výroby. Tu treba počítať s limitmi na batožinu, ktoré platia pre tekutiny v príručnej batožine, a s tým, že krehké fľaše patria do podanej batožiny, dobre zabalené.
Remeslo, ktoré má príbeh
Druhá kategória, ktorá dáva zmysel, je remeselný výrobok kúpený priamo od človeka, ktorý ho vyrobil, alebo aspoň v dielni, kde vzniká. Rozdiel medzi kobercom kúpeným v turistickom obchode pri hlavnom námestí a kobercom kúpeným v dedine, kde ho tkajú ženy z miestnej komunity, nie je len cenový — je aj v tom, že jeden má príbeh a druhý je len tovar. V Portugalsku dáva zmysel keramika z dielní v okolí Coimbry, v Turecku ručne robené koberce z anatólskych oblastí, v Peru textílie z andských trhov, kde farbivá pochádzajú z prírodných zdrojov. Netreba sa báť opýtať predajcu, odkiaľ výrobok pochádza a kto ho robil — reakcia väčšinou napovie, či ide o remeslo alebo o dovoz z veľkoobchodu.
Najlepší suvenír nie je ten, ktorý pripomína, že ste boli preč. Je to ten, ktorý pripomína, prečo ste tam boli.
Veci, ktoré sa dajú nosiť alebo používať
Tretia kategória je praktickosť. Šál z kašmíru kúpený v Nepále, ktorý sa naozaj nosí každú zimu, má väčšiu hodnotu než akákoľvek soška Budhu, ktorá skončí zaprášená na skrini. Keramický hrnček, z ktorého pijem kávu každé ráno, mi pripomenie Lisabon oveľa spoľahlivejšie než plastová replika električky číslo 28. Knihy v miestnom jazyku, aj keď im nerozumiem, alebo mapy starých vydaní z bazárov, sú suveníry, ktoré rokmi naberajú hodnotu namiesto toho, aby ju strácali.
Pri nákupoch v krajinách mimo EÚ platí ešte jedna vec, na ktorú sa zabúda — niektoré predmety, najmä z prírodných materiálov ako slonovina, korytnačina, korály alebo výrobky z ohrozených druhov dreva, môžu podliehať medzinárodným dohovorom o ochrane prírody a ich dovoz môže byť nezákonný bez ohľadu na to, ako nevinne vyzerajú na trhu. Overiť si to vopred na stránke Ministerstva životného prostredia alebo colnej správy sa oplatí skôr, než sa vec ocitne v batožine.
Nakoniec ide o jednoduchý princíp, ktorý funguje lepšie než akýkoľvek zoznam odporúčaní: kupovať menej vecí, ale také, ktoré majú miesto v skutočnom živote doma, nie len v šuplíku spomienok. Magnetka zaberie centimeter na chladničke a o rok ju nikto nespozná. Hrnček, šál alebo balíček korenia si človek pripomenie zakaždým, keď ho použije — a to je presne ten rozdiel medzi turistickým suvenírom a vecou, ktorá cestu naozaj predĺži.