Prvý novembrový týždeň má v poľovníckom kalendári zvláštnu váhu, akoby sa všetok ten rok postriežok, dohľadávok a nočných čakaní na chrapkajúceho jeleňa zrazu zhustil do pár dní plných trúbenia, omší a stretnutí, na ktoré sa nezabúda. Svätý Hubert je patrón, ktorého si poľovníci nevymysleli len tak — legenda o jeleňovi s krížom medzi parohami je krásna práve preto, že hovorí o pokore pred zverou skôr než o víťazstve nad ňou. A presne v tomto duchu sa nesú aj slávnosti, ktoré sa mu každý rok konajú od Bratislavy až po posledný kút Zemplína.
Kde sa oplatí byť
Ak má niekto len jeden víkend na to, aby ochutnal atmosféru svätohubertských osláv, mal by mieriť do Donovalov. Tamojšie stretnutie trubačov a poľovníckych zborov patrí medzi najväčšie na Slovensku — desiatky súborov, stovky poslucháčov a vzduch, ktorý sa chveje lesným rohom tak, že ho cítiť aj v žalúdku. Program sa väčšinou naťahuje na celý deň: dopoludnia súťaž trubačských zborov, popoludní ukážky sokoliarstva a farbiarov pri práci, večer spoločná omša za zdar poľovníctva, kde kňaz žehná aj psy pri nohe svojich pánov.
Menej okázalé, ale o to intímnejšie, býva stretnutie pri Bojniciach, kde sa slávnosti odohrávajú priamo v areáli zámockého parku. Tu ide viac o remeslo než o šou — výstavu trofejí, ktorá pripomína, že poľovníctvo nie je o počte kusov vo výrade, ale o zodpovednom hospodárení s populáciou, a besedy s lesníkmi o tom, ako revír znáša sucho posledných rokov.
Kto nepočul stovku trubačov hrať naraz signál Hubertus v hmle, ktorá sa práve dvíha znad lúky, ten nevie, čo to znamená mať husiu kožu z hudby.
Menšie, no rovnako pravé
Netreba podceňovať ani lokálne slávnosti pri jednotlivých poľovníckych združeniach — tie sa neinzerujú v celoštátnych médiách, no práve tam sa dá zažiť poľovníctvo v jeho najautentickejšej podobe. Na východnom Slovensku, najmä v okolí Vranova a Humenného, sa stretnutia často spájajú s výstavou vábničiek a ukážkami práce farbiarov na umelej stope — teda nacvičenej dohľadávke, kde pes hľadá farbu (krv zveri) na vopred pripravenej trase, aby si poľovníci overili jeho schopnosti pred sezónou. Deti tam dostanú prvú lekciu o tom, že poľovníctvo nie je o púškach, ale o zodpovednosti, ktorá začína dávno pred výstrelom.
V okolí Trenčína a Piešťan sa svätohubertské slávnosti tradične spájajú s remeselným jarmokom — kováč kuje nožíky priamo pred očami návštevníkov, výrobcovia parožných gombíkov a klobúkových odznakov predávajú svoj tovar vedľa stánku s guľášom z diviny, ktorý sa varí od skorého rána vo veľkých kotloch. Kto sem príde neskoro, ochutná už len vôňu.
Prečo tam ísť, aj keď nemáte pušku
Netreba byť poľovníkom, aby človek na svätohubertských slávnostiach našiel niečo pre seba. Práve naopak — sú to jedny z mála príležitostí, keď sa laická verejnosť môže na vlastné oči a uši presvedčiť, že poľovníctvo nie je tajná spoločnosť s puškami, ale komunita ľudí, ktorí sa starajú o krajinu inak, než by si mnohí mysleli. Prikrmovanie zveri v zime, monitoring stavov, spolupráca s lesníkmi pri obnove porastov — o tom všetkom sa dá počuť priamo od tých, čo to robia, a nie sprostredkovane z internetu.
Kalendár slávností sa každý rok mierne posúva podľa toho, na ktorý deň v týždni padne sviatok svätého Huberta, teda tretí november. Najspoľahlivejšie je sledovať stránky regionálnych poľovníckych komôr už koncom septembra — vtedy sa termíny ustaľujú a dá si naplánovať trasu tak, aby človek stihol aspoň dve alebo tri stretnutia v rôznych krajoch. Kto raz počuje ten zvláštny mix lesného rohu, kadidla a vône pečenej diviny, spravidla sa vracia aj na budúci rok — bez ohľadu na to, či drží v ruke poľovnícky lístok, alebo len šálku horúceho čaju z termosky.