Predstavte si scénu ako z barokového obrazu: šľachtic na koni, svorka psov naháňa jeleňa cez les tak hustý, že cez neho nepreniká slnko. Jeleň sa zrazu zastaví, otočí sa a medzi parožím mu žiari kríž. Muž padne z koňa na kolená. Presne takto to maľovali stáročia a presne s touto scénou si dodnes každý poľovník spája meno Hubert, aj keď v revíri už dávno nestretne nikoho, kto by vedel povedať, kde sa ten príbeh skutočne stal a či sa stal vôbec.
Šľachtic, ktorý prestal loviť v nedeľu
Historický Hubert žil na prelome siedmeho a ôsmeho storočia, bol synom akvitánskeho vojvodu a neskôr biskupom v Liège. Legenda hovorí, že ako mladý muž miloval lov nadovšetko a poľoval aj na Veľký piatok, keď sa všetci ostatní modlili v kostole. Práve vtedy sa mu mal zjaviť jeleň s krížom a slovami, že ak sa neobráti k Bohu, čaká ho zatratenie. Hubert po tomto zážitku zanechal svetský život, stal sa kňazom a neskôr patrónom nielen poľovníkov, ale aj lesníkov, kožušníkov a matematikov, čo je kombinácia, nad ktorou sa dodnes usmieva nejeden teológ.
Pravda je, že podobný príbeh sa najprv viazal na iného svätca, Eustacha, o pár storočí skôr. Historici sa zhodujú, že legenda o jeleňovi s krížom putovala z jedného kultu do druhého a napokon sa najpevnejšie usadila práve pri Hubertovi, možno preto, že jeho pozostatky sa uchovávali v ardenskom opátstve, ktoré sa stalo pútnickým miestom pre poľovníkov z celej Európy. Náboženská pravda a poľovnícka tradícia sa tu prelínajú tak, že rozmotať ich chce viac trpezlivosti, než má väčšina z nás na postriežke.
Ako sa svätec dostal do signálov a na klopačku
Do slovenského a stredoeurópskeho poľovníctva sa kult svätého Huberta dostal cez Rakúsko-Uhorsko, kde ho šľachta pestovala s obľubou, aká sa dnes prejavuje skôr pri futbalových kluboch. Vznikli hubertovské omše, hubertovské jazdy, hubertovské hostiny po výrade, teda po ukončení spoločného lovu a vyložení ulovenej zveri. Dodnes sa v novembri, okolo sviatku svätého Huberta tretieho novembra, v mnohých okresoch konajú hubertovské slávnosti, kde poľovníci v rovnošate stoja pri poľnom oltári a nechajú si požehnať zbrane, čo pôsobí na nezasväteného návštevníka rovnako exoticky ako na poľovníka pôsobí prvá návšteva opery.
Poľovník, ktorý zabudol na pokoru, prestal byť poľovníkom a stal sa iba strelcom.
Signály na lesný roh, ktoré sa trúbia pri slávnostných príležitostiach, majú svoje mená odvodené práve od Huberta, napríklad Hubertov pozdrav či Hubertova modlitba. Nie je to folklór pre folklór. Je to spôsob, ako si pripomenúť, že lov nie je len o rane a o výrade, ale aj o rešpekte k tomu, čo sme uložili do jamky, teda k zveri, ktorú sme dohľadali pomocou farbiara po krvavej stope, ktorú poľovníci nazývajú farbou.
Prečo legenda funguje aj v dobe termovízie
Mohli by sme si myslieť, že svätec z ôsmeho storočia nemá čo povedať poľovníkovi, ktorý má na puške montovaný nočný ďalekohľad a v aute navigáciu do revíru. Opak je pravdou. Príbeh o jeleňovi s krížom nie je o zázraku, je o momente, keď lovec pochopí, že zver pred ním nie je len cieľ, ale živá bytosť s vlastnou dôstojnosťou. Presne tento moment prežíva každý skúsený poľovník aspoň raz za sezónu, väčšinou vtedy, keď sa díva do očí postrelenej srnčej zveri a čaká, kým dorazí farbiar.
Kult svätého Huberta preto neprežil ako múzejný exponát, ale ako pripomienka etiky, ktorú žiadny zákon o poľovníctve nedokáže úplne obsiahnuť. Môžete mať dokonalú výbavu, presnú mušku aj vycvičeného psa, no bez pokory pred zverou je z vás iba technicky zdatný strelec. A práve o tomto rozdiele hovorí legenda, ktorá prežila trinásť storočí bez jediného vydania v tlači.