Sedí oproti mne žena, ktorá vedie oddelenie s tridsiatimi ľuďmi, má za sebou dva tituly a plnú poličku ocenení. Hovorí mi, že každé ráno pred poradou má pocit, akoby mala o chvíľu niekto vstať a povedať: „Počkajte, veď táto tu vlastne nič nevie.“ Nie je to skromnosť. Nie je to ani nedostatok kompetencie – tá je zdokumentovaná, overená, odmenená. Je to syndróm podvodníka, a paradoxne, čím vyššie sa taký človek dostane, tým hlasnejšie mu tento vnútorný hlas znie do ucha.
Termín pochádza z konca sedemdesiatych rokov, keď ho prvýkrát opísali psychologičky Pauline Clance a Suzanne Imes pri práci s vysoko úspešnými ženami. Odvtedy sa ukázalo, že sa netýka len jedného pohlavia ani jednej profesie – nájdete ho u chirurgov, programátorov, umelcov aj u študentov prvého ročníka. Spoločným menovateľom je presvedčenie, že vlastný úspech je výsledok šťastia, načasovania alebo schopnosti oklamať okolie, nie skutočnej zručnosti. A keď sa nedostaví katastrofa, ktorú človek očakáva, nezíska si tým dôveru vo vlastné schopnosti. Namiesto toho si povie, že mal jednoducho ešte väčšie šťastie ako minule.
Prečo diplom problém nevyrieši
Tu je ten háčik, ktorý robí syndróm podvodníka takým odolným voči logike: úspech ho nevylieči, pretože mozog ho jednoducho nezapočíta ako dôkaz. Psychologický mechanizmus, ktorý za tým stojí, sa nazýva sebahandicapovanie a atribučný štýl – keď sa niečo podarí, pripíšeme to náhode; keď sa niečo pokazí, potvrdí to našu domnelú neschopnosť. Je to obranný systém nastavený tak, že prehráva bez ohľadu na výsledok zápasu. Preto skúsená chirurgička po úspešnej operácii necíti uspokojenie, ale úľavu, že to „tentokrát vyšlo“ – a hneď sa začne báť tej ďalšej.
Dôležité je nezamieňať si to s bežnou neistotou, ktorú pozná takmer každý pred novou výzvou. Zdravá neistota sa časom zmenšuje, keď človek nazbiera skúsenosti a spätnú väzbu. Syndróm podvodníka je iný v tom, že je odolný voči dôkazom – funguje ako filter, cez ktorý prejde len to, čo potvrdzuje obavu, a všetko ostatné sa odfiltruje ako výnimka alebo šťastná náhoda. Výskumy v oblasti psychológie práce opakovane ukazujú, že tento vzorec sa spája s vyšším rizikom vyhorenia a úzkosti, hoci treba povedať, že ide o koreláciu – ľudia, ktorí zažívajú syndróm podvodníka, častejšie hlásia aj vyhorenie, no nedá sa jednoducho tvrdiť, že jedno mechanicky spôsobuje druhé. Do hry vstupujú aj perfekcionizmus, pracovné prostredie a osobnostné rysy, ktoré pôsobia súbežne.
Najkompetentnejší ľudia, ktorých som stretla, boli tí, čo najviac pochybovali o vlastnej kompetencii.
Čo s tým reálne robiť
Prvý krok nie je presviedčať sa, že „som predsa dobrý/á“ – to práve ten vnútorný filter spoľahlivo odmietne. Funguje lepšie viesť si jednoduchý záznam: po každej úlohe, ktorá sa podarila, si napísať jednu konkrétnu vec, ktorú ste urobili vy, nie okolnosti. Nie „mala som šťastie na dobrý tím“, ale „pripravila som podklady tak, že tím mohol pracovať efektívne“. Znie to triviálne, ale kognitívna terapia stavia práve na tomto princípe – meniť interpretáciu udalostí, nie fakty samotné, pretože fakty si aj tak vyberáme selektívne.
Druhá vec, ktorá pomáha, je hovoriť o tom nahlas – nie ako o vyznaní slabosti, ale ako o bežnej súčasti profesionálneho rastu. Keď si ľudia v tíme začnú priznávať podobné pocity, ukáže sa, že takmer nikto sa necíti byť „ten pravý“ na svojom mieste, a tento zdieľaný zážitok paradoxne uberá príznakom na sile. Ak sa však pocit neistoty spája s výraznejšou úzkosťou, poruchami spánku alebo si začína zasahovať do bežného fungovania, patrí to už do rúk psychológa alebo psychiatra – syndróm podvodníka totiž často nechodí sám, ale v spoločnosti úzkostných porúch, a laické rady z časopisu tam nestačia.
Tá žena z úvodu si nakoniec nezačala veriť preto, že by konečne nazbierala dostatok diplomov. Začalo to fungovať, keď prestala čakať na pocit istoty a naučila sa konať aj napriek jeho absencii. Možno je to jediná poctivá odpoveď, akú táto téma ponúka – nie zbaviť sa pochybností, ale prestať im dávať posledné slovo.