Sused raz vysadil tri sadenice tekvice na záhon o rozmeroch matraca a čudoval sa, prečo mu do augusta zarástli aj cestičky, aj kompost, aj napokon susedovu bránu. Tekvica sa totiž nepýta, kam smie. Ak jej nedáte priestor vy, vezme si ho sama. A ak jej nedáte jesť, urobí vám presný opak toho, čo čakáte – vypustí obrovské listy, spraví dojem hýrivej zelene, a na konci sezóny vám ukáže dve mrnkavé plody a výraz, akoby sa pýtala, čo ste čakali.
Tekvica patrí medzi rastliny, ktoré sa correctly nazývajú náročné na živiny, no ja tomu hovorím jednoducho – žrút. Nie nadarmo staré babky sádzali tekvice priamo na kompostovú hromadu, ešte kým sa nerozložila doceka. Fungovalo to bez teórie o dusíku a draslíku, fungovalo to preto, že tekvica chce hnoj, a to poriadny, vyzretý, nie čerstvý kravský, ktorý by jej spálil korene. Ak vlastnú kompostovú hromadu nemáte, vykopte jamu asi štyridsať centimetrov hlbokú, na dno dajte vrstvu dobre vyzretého maštaľného hnoja alebo kompostu, prekryte zeminou a do toho sadźte priesadu. Tekvica si korene pretiahne dolu, keď bude potrebovať, a vy budete mať pokoj.
Kedy a ako do zeme
Výsev priamo do záhona má zmysel v nížinách od polovice mája, keď sa už definitívne rozlúčime s poslednými mrazíkmi – a tie vedia byť na Slovensku zradné aj koncom mája, najmä v podhorských oblastiach, kde ešte aj na Urbana vie mráz zaskočiť neopatrného záhradkára. Nad štyristo metrov nadmorskej výšky sa oplatí radšej pestovať priesady doma na okne alebo v skleníku od polovice apríla a von ich presádzať až začiatkom júna, keď je zem poriadne prehriata. Tekvica neznáša studenú pôdu, klíči pomaly, a ak jej dáte zimu do koreňov, odmení sa vám žltnutím a zaostávaním, z ktorého sa už nespamätá.
Miesto volíme s rozvahou, lebo tekvica sa nesťahuje. Odrody typu hokkaido alebo maslová potrebujú aspoň meter a pol na každú stranu, veľkoplodé oranžové kolosy pokojne dva metre. Ak máte len balkón alebo malý mestský záhon, siahnite po kompaktnejších odrodách ako je patizón alebo krík typu Gold Rush – tie sa netiahnu do diaľky, rastú skôr do trsu, a s troškou dobrej vôle sa zmestia aj do väčšieho kvetináča.
Suché leto a zaštipovanie
Slovenské letá posledných rokov nie sú pre tekvicu žiadna romantika. Vlaňajší júl mi na Orave takmer zničil celú úrodu hokkaida – dva týždne bez kvapky dažďa a rastlina jednoducho zastavila kvitnutie, akoby povedala dosť. Tekvica má plytký, ale rozvetvený koreňový systém, takže potrebuje pravidelnú, hlbokú zálievku, nie časté postrekovanie povrchu. Radšej raz za tri dni poriadne napustiť, než denne kropiť lyžičkou vody. Mulčovanie slamou alebo pokoseným trávnym porastom pomáha udržať vlhkosť a zároveň drží preč burinu, ktorá by inak s tekvicou súperila o živiny práve v čase, keď ich rastlina najviac potrebuje.
Zaštipovanie hlavnej byle sa oplatí po nasadení troch až štyroch plodov, ak chcete väčšie a kvalitnejšie kusy namiesto desiatich drobných. Ja osobne zaštipujem bočné výhonky priebežne, lebo inak mi tekvica prerastie aj do susedovho jablčného sadu, čo som si vlani odskúšal na vlastnej koži a na vlastnom ospravedlňovaní sa.
Tekvica je jediná rastlina v záhrade, ktorá vás dokáže poraziť v otvorenom teréne. Ak jej nedáte hranice, vezme si celý svet.
Zber a čo s ním potom
Zberáme, keď stopka pri plode zdrevnatie a zvuk pri poklepaní je dutý, zvyčajne od polovice septembra do prvých mrazov. Plody nechajte na rastline čo najdlhšie, dozrievajú v slnku lepšie než na okne kuchyne. Po zbere ich nechajte pár dní preschnúť na slnku alebo v suchej miestnosti – tvrdšia šupka znamená dlhšiu výdrž cez zimu, niektoré odrody hokkaida vydržia v pivnici pokojne do marca, bez akejkoľvek chémie, len s troškou úcty k tomu, čo si za leto vypestovali.