Kamarátka mi raz s kamennou tvárou povedala, že jej dcéra existuje iba do troch rokov veku. Nie doslova, samozrejme — dievča má dnes sedem a behá po záhrade ako o život. Ale fotky, tie prvé mesiace, prvé kroky, prvé neisté "mama", zmizli spolu s telefónom, ktorý jej ukradli v električke. Žiadny cloud, žiadna záloha, žiadne "mám to niekde uložené". Len prázdny priestor tam, kde predtým bol dôkaz, že sa to všetko naozaj stalo.
Paradox našej doby spočíva v tom, že fotíme viac než kedykoľvek predtým — a súčasne sme bližšie k tomu, že o všetko prídeme naraz. Kým naši rodičia mali fotoalbumy v skrini, ktoré prežili sťahovanie aj zaplavený suterén, my máme tisícky fotiek v jednom vreckovom zariadení, ktoré stačí upustiť z výšky metra a pol.
Cloud nie je zázrak, je to len iný spôsob, ako sa dá prísť o všetko
Google Photos, iCloud, OneDrive — každý z nich sľubuje, že vaše spomienky sú v bezpečí. A väčšinou aj sú, pokiaľ platíte, pokiaľ si nezabudnete heslo k účtu, ktorý ste založili pred ôsmimi rokmi, a pokiaľ vám ten účet niekto nezablokuje kvôli podozrivej aktivite. Poznám muža, ktorému Google pozastavil účet na tri týždne, lebo algoritmus vyhodnotil fotku jeho syna v plienke ako potenciálne rizikový obsah. Tri týždne bez prístupu k desiatim rokom rodinnej histórie, kým prebehlo odvolanie.
To neznamená, že cloud je zlý nápad. Znamená to, že jeden cloud je zlý nápad. Pravidlo, ktoré sa v archívnictve nazýva 3-2-1, existuje z dobrého dôvodu — tri kópie dát, na dvoch rôznych typoch nosičov, jedna mimo domova. Znie to ako niečo pre IT oddelenia korporácií, ale funguje to rovnako dobre aj pre rodinu, ktorá chce mať istotu, že fotka z pôrodnice prežije aj rok, v ktorom sa pokazí externý disk.
Externý disk v šuflíku je lepší než žiadny disk
Najjednoduchšia vec, ktorú môže človek urobiť ešte dnes večer, je pripojiť telefón k počítaču a skopírovať fotky na externý disk. Nie je to elegantné riešenie, nevyžaduje to žiadnu aplikáciu ani predplatné — len dvadsať minút a trochu disciplíny, aby sa to opakovalo raz za mesiac. Niektorí ľudia si nastavia pripomienku v kalendári, iní to robia vždy prvého v mesiaci spolu s platbou nájmu, keď už tak sedia pri počítači.
Strata dát nikdy nepríde vo chvíli, keď na ňu čakáte. Príde v utorok popoludní, keď telefón spadne zo schodov a vy si uvedomíte, že posledná záloha bola pred rokom a pol.
Druhá vrstva by mala byť mimo domova — buď cloud, alebo disk uložený u rodičov, v práci, kdekoľvek, kam požiar alebo záplava v byte nedosiahne súčasne. Znie to prehnane, kým sa to nestane niekomu, koho poznáte. A stáva sa to častejšie, než si ľudia myslia — nie kvôli katastrofám, ale kvôli obyčajnej ľudskej nedbalosti, ktorá si vyberie práve ten najhorší možný moment.
Fotky, ktoré nikto nikdy neuvidí, akoby ani neexistovali
Je tu ešte jeden problém, o ktorom sa hovorí menej — fotky uložené niekde v telefóne alebo v cloude, ktoré si nikto nikdy nepozrie, majú rovnakú citovú hodnotu ako fotky, ktoré neexistujú. Rodina, ktorá si raz za rok sadne k tabletu a prezerá zálohu spred desiatich rokov, má z tých fotiek úplne iný zážitok než rodina, ktorá vie, že niekde "to majú", ale nikdy sa k tomu nedostane.
Možno práve v tom je najväčší paradox digitálnych záloh. Chránime spomienky pred stratou tak usilovne, že zabúdame, prečo sme ich vlastne robili. Fotka detskej ruky držiacej prst starého otca nemá zmysel v priečinku s názvom "zálohy 2019" — má zmysel vo chvíli, keď ju niekto znovu otvorí a na sekundu sa vráti do izby, ktorá už možno ani neexistuje.