Volá mi kolega z revíru dve hodiny po zotmení, hlas mu preskakuje, akoby bežal do kopca. Postrelil srnca, farba slabá, po tridsiatich metroch stopa mizne v húštine. "Mám termovíziu, tak čo, nasadíme psa vôbec?" Odpovedal som mu otázkou: a čo ti povie tá termovízia o tom, kde presne guľka zasiahla? Nič. A práve to je jadro problému, ktorý sa v revíroch posledné roky rieši čoraz častejšie — nová technika prišla rýchlejšie než pokora, s akou by sa mala používať.
Termovízne zariadenie nevidí krv. Vidí teplotu. Zdochnutá alebo postrelená zver vyžaruje teplo ešte desiatky minút, niekedy aj hodinu, podľa počasia, vetra a terénu. To je jeho sila — v tme, v podraste, v teréne, kde by ste s čelovkou prešli meter od zveri a nevšimli si ju, termovízia vám ukáže biely alebo čierny obrys tam, kde oko nevidí nič. Pri dohľadávke po zotmení to je nástroj, ktorý dokáže skrátiť hodiny hľadania na minúty. Lenže má aj svoju odvrátenú stranu, a tá sa väčšinou prejaví práve vtedy, keď ju najviac potrebujeme.
Čo termovízia naozaj ukáže
Zver v teple lesa, srnec ukrytý v pŕhľave, diviak v mláke — všetko sa na displeji rozžiari podobne. Termovízia nerozlišuje medzi spiacou líškou, ktorá si len tak leží, a postrelenou zverou v koncovej fáze. Rozdiel je v pohybe, v polohe tela, v skúsenosti toho, kto prístroj drží. Videl som poľovníkov, ktorí po prvom náleze teplej škvrny v húštine hneď volali "tu je", a bola to len obyčajná diviačica, čo si vyhrabala nocľah. Sklamanie potom vedie k dvom extrémom — buď človek prestane veriť prístroju a odloží ho, alebo mu naopak uverí príliš a prestane sledovať farbu, stopu, vlom, teda všetko to, čo dohľadávku so psom robí dohľadávkou, nie honom za teplotnými bodmi.
Ďalší háčik je počasie. Po daždi, v hmle, pri vysokej vlhkosti vzduchu sa teplotný kontrast rozmazáva, obrysy strácajú ostrosť a to, čo na suchý mrazivý večer vyzerá ako jasný odtlačok srnca na sto metrov, sa v daždivú noc zmení na hmlistú škvrnu, ktorú si môžete vysvetliť ako čokoľvek. Skúsený používateľ to vie a prispôsobí tomu tempo aj očakávania. Menej skúsený si povie, že prístroj "dnes akosi nefunguje", a namiesto trpezlivosti nastúpi frustrácia.
Termovízia ti povie, že tam niečo je. Nikdy ti nepovie, čo to je a prečo tam leží.
Kde prístroj vie napáchať škodu
Najväčšie riziko nie je technické, je psychologické. Termovízia dáva pocit istoty, ktorý si dohľadávka nezaslúži zadarmo. Videl som postriežku, po ktorej sa lovec spoľahol na to, že "keby bol postrelený vážne, nájdem ho termovíziou aj tak", a preto vôbec nesledoval farbu na mieste zásahu. Výsledok: hodinu blúdil po poli, kde nebolo teplo čo hľadať, lebo zver dávno prešla do vedľajšieho revíru a jej teplotná stopa sa dávno rozplynula vo vetre. Základ dohľadávky zostáva rovnaký ako pred tridsiatimi rokmi — vyčkať, sledovať farbu, čítať vlom, nechať zver ľahnúť a až potom nasadiť psa. Termovízia je doplnok k tomuto postupu, nie jeho náhrada.
Etická stránka je tu rovnako dôležitá ako technická. Zákon a poľovnícka etika hovoria jasne: postrelenú zver je poľovník povinný dohľadať čo najrýchlejšie a s čo najmenším utrpením pre ňu. Termovízia tomuto cieľu môže poslúžiť skvele, ak ju používame ako predĺženie zmyslov, nie ako náhradu za trpezlivosť a skúsenosť farbiara. Pes cíti farbu tam, kde teplota už dávno chladla, a v mnohých prípadoch práve nos, nie oko na displeji, rozhodne o úspešnej dohľadávke.
Rovnováha medzi okom prístroja a nosom psa
V praxi funguje najlepšie kombinácia — termovízia na rýchlu orientáciu v teréne, kde by ste sa inak stratili alebo strávili čas zbytočným prehľadávaním prázdnych plôch, a farbiar na presné dovedenie k zveri, keď je stopa studená a teplotný kontrast už neexistuje. Kto z tejto dvojice urobí súťaž namiesto tímu, prehráva vždy zver. A tá si za chybu poľovníka nemôže sama.