Sedím na posede štyridsať minút a mladý adept vedľa mňa už tretíkrát zašepká otázku. Čo tam vidím, či to bola líška, kedy podľa mňa vyjde srnec. Každý šepot znie v tichu lesa ako výstrel zo signálky. Srnec, ktorý sa práve blížil pažitou na kraji rúbaniska, sa zastaví, postaví uši a o tri sekundy je preč aj s celým večerom. Ticho som mu nevysvetlil. Mal som mlčať sám, a to sa dá naučiť ťažšie než mieriť.
Poľovníctvo sa v predstavách nepoľovníkov odohráva v momente výstrelu. V skutočnosti sa odohráva hodiny predtým, v absolútnej nehybnosti a tichu, ktoré musí byť aktívne, nie len absencia zvuku. Je rozdiel medzi tým, keď človek nerozpráva, a tým, keď sa naozaj stíši — dych spomalí, pohyby skráti na minimum, myseľ prestane počítať minúty do večere. Zver nepočuje slová. Počuje zmenu v prostredí, ktorú slová a šuchot vždy prinášajú.
Prečo zver počuje aj to, čo nepovieme
Srnčia a jelenia zver má sluch stavaný na frekvencie, ktoré ľudské ucho ledva zachytí, a k tomu čuch, ktorý dokáže rozlíšiť, či vietor priniesol pot spred hodiny alebo spred desiatich minút. Šepot na posede nie je pre ňu neviditeľný. Je to zvuk, ktorý nepatrí do lesa, a zver naň reaguje rovnako ostražito ako na praskajúcu vetvičku. Skúsený poľovník sa preto naučí komunikovať bez hlasu — pohľadom, jemným dotykom lakťa, prípadne vôbec nijako, pretože dohodnuté ticho je najbezpečnejšia dohoda, akú na postriežke môžete mať.
Postriežka, teda čakanie na zver na vopred vytipovanom mieste, je z veľkej časti disciplína nerobenia. Nekašľať, nešuchotať igelitom s desiatou, netelefonovať ani na tichý režim, pretože vibrácie v tichej noci počuť cez celý posed. Väčšina neúspešných výprav nekončí zlou muškou. Končí o hodinu skôr, keď niekto povie "asi dnes nič nebude" nahlas, presne vo chvíli, keď to nebolo treba povedať vôbec.
Les ti nič nepovie, ak sa najprv nenaučíš mlčať dlhšie, než je príjemné.
Ticho ako remeslo, nie ako pretvárka
Mladí adepti si často mýlia ticho s nehybnosťou zovretého tela, ktoré po dvadsiatich minútach začne triasť z napätia. To je opak toho, čo funguje. Skutočné poľovnícke ticho je uvoľnené, takmer meditatívne — človek dýcha pomaly, váhu prenáša plynulo, a keď sa potrebuje pohnúť, robí to v tempe, ktoré napodobňuje pohyb konárov vo vetre. Farbiarski vodiči pri dohľadávke, teda pri sledovaní postrieľanej zveri podľa stopy krvi zvanej farba, vedia to isté v ešte vypätejšej podobe: prehnaný pohyb a hluk môžu zahnať poranenú zver ďalej, namiesto toho, aby sa dala rýchlo dohľadať a ukončiť jej trápenie.
Na posliedke, teda pri tichom obchádzaní revíru s puškou pripravenou na náhle stretnutie so zverou, platí to isté pravidlo v pohybe. Krok sa kladie najprv na vonkajšiu hranu chodidla, váha sa prenáša postupne, oči skenujú okraje priesekov skôr, než sa tam telo vôbec priblíži. Nie je to poza, je to spôsob, ako neprezradiť svoju prítomnosť skôr, než je to výhodné pre vás.
Čo sa ticho naučí aj nepoľovník
Netreba byť držiteľom poľovného lístka, aby človek pochopil, prečo skúsení poľovníci pôsobia v lese inak než turisti. Nepozerajú sa na hodinky, nerozprávajú o práci, netelefonujú na hlasitý odposluch. Sedia, akoby les patril im menej než oni jemu. Je to postoj, ktorý sa dá preniesť aj do bežnej prechádzky lesom — spomaliť, stíšiť sa, a zrazu si všimnúť srnčiu stopu v blate, ktorú by prehliadol každý, kto sa práve rozprával o víkendových plánoch.
Najlepšia zbraň poľovníka teda nie je tá, ktorú nosí na remeni. Je to schopnosť byť v lese takmer neprítomný, kým sa nerozhodne, že chce byť prítomný naplno. A tá sa netrénuje na strelnici. Trénuje sa na posede, v tme, keď telo chce hovoriť a myseľ musí povedať nie.