O štvrtej štyridsať je tma taká hustá, že si nedôveruješ vlastným krokom. Ide sa po pamäti, po koreňoch, ktoré poznáš spred desiatich rokov, a čln s farbiarom vedľa teba dýcha rovnako potichu ako ty. Toto nie je romantika z filmu. Je to studená ranná vlhkosť za golierom a otázka, prečo si sa vlastne z postele zodvihol, keď mohol byť ešte hodinu spánku. Odpoveď príde neskôr, na posedi — vyvýšenom mieste na pozorovanie a lov zveri — keď sa rozvidnie a les okolo teba začne dýchať naplno."
Ticho, ktoré nie je prázdne
Mestský človek si ticho predstavuje ako neprítomnosť zvuku. Kto strávil hodiny na postriežke, teda vo vyčkávaní na zver na vopred zvolenom mieste, vie, že les nikdy nemlčí. Praská tam konárik pod nohou srnca, tam zase ďateľ búcha do kmeňa s takou vervou, že si na chvíľu myslíš, že niekto strieľa. Ozve sa sova, potom zase nič, dlho nič, a práve v tom nič sa niečo v hlave prestane hýbať. Psychológovia by tomu možno hovorili mindfulness. My tomu hovoríme jednoducho — sedieť a čakať. Nie je v tom žiadna technika ani aplikácia, ktorá by ťa upozornila, že si práve prítomný. Buď si, alebo nie si, a les to od teba nekompromisne vyžaduje.
Nejde o to, že by sa lov nekonal. Ide o to, že samotný úlovok je často len bodkou za niečím oveľa dlhším. Poľovník, ktorý chodí do revíru len pre výrad — teda výsledný súpis a prehliadku ulovenej zveri — dlho vo svojej vášni nevydrží. Vyhorí presne tak, ako vyhorí človek, ktorý chodí do práce len pre výplatu.
Kto nepozná ticho lesa pred úsvitom, nepozná ani ticho vo vlastnej hlave.
Pes, ktorý ťa naučí pokoru
Vlastný farbiar — pes vycvičený na dohľadávku postrelenej zveri podľa farby, teda krvnej stopy — je azda najlepší učiteľ pokory, akého si poľovník môže zaobstarať. Sleduješ ho, ako čuchom rieši úlohu, na ktorú by tvoj rozum nestačil ani s baterkou a mapou. A občas sa stane, že napriek dobrej rane a dobrému psovi sa zver nenájde. Vtedy si sadneš na peň, mlčíš, a premýšľaš, čo si mohol urobiť inak. Toto sebareflexné ticho je iné než to ranné na postriežke. Je ťažšie, ale rovnako potrebné.
Poľovníctvo bez psa je ako kuchár bez chuti — technicky možné, prakticky ochudobnené. Vôdzka, dohľadávka, spoločná práca v teréne — to všetko vytvára puto, ktoré nemá s trofejou nič spoločné. Kto to raz zažil, vie, že najkrajšia chvíľa nebýva výstrel, ale okamih, keď pes po dlhej dohľadávke zastane a pozrie sa na teba, akoby hovoril: tu je.
Prečo do lesa chodia aj tí, čo nestrieľajú
Zaujímavé je, že rovnaké účinky hlásia aj ľudia, ktorí do revíru chodia len na posliedku, teda pomalú tichú prechádzku s cieľom pozorovať zver bez úmyslu strieľať. Fotografi, ornitológovia, obyčajní milovníci prírody — všetci opisujú ten istý moment, keď sa telo spomalí a myseľ prestane behať po zoznamoch úloh. Les si nevyberá, komu dá svoj pokoj. Dá ho každému, kto je ochotný prísť skoro, mlčať dlho a nečakať nič konkrétne.
Poľovníctvo v tomto zmysle nie je o zabíjaní, ako ho radi opisujú tí, čo v revíri nikdy neboli. Je to remeslo s pravidlami — o čase ruje, keď sa zver nesmie rušiť, o prikrmovaní v zime, keď ide o prežitie, nie o pôžitok, o zodpovednosti za každý výstrel a za každú stopu farby, ktorú treba dohľadať do konca, nech to trvá hodinu alebo do rána. Kto v tomto systéme vydrží dosť dlho, začne v ňom hľadať niečo iné než trofej. Začne v ňom hľadať seba, keď zvyšok sveta na chvíľu stíchne.
A práve preto sa na posed vraciame aj vtedy, keď vieme, že zver dnes neprejde. Nejde o rátanie kusov na konci sezóny. Ide o tú hodinu pred svitaním, kedy je človek konečne presne tam, kde má byť — a nikde inde.