Nikdy nezabudnem na spolucestujúceho niekde vo Vysokých Tatrách, ktorý si nové topánky obul prvýkrát priamo pod chatou a do večera mal na pätách pľuzgiere veľkosti dvojeurovej mince. Nebola to smola. Bola to chyba, ktorú robí polovica ľudí, čo si topánky kúpia tesne pred cestou a myslia si, že drahá značka znamená automaticky pohodlie. Neznamená. Topánky sú ako vzťah — musíte si na seba zvyknúť, inak to bolí oboch.
Aký typ topánok vlastne potrebujete
Prvá otázka nie je značka, ale terén. Na značené turistické chodníky v strednom pohorí, teda niečo ako Malá Fatra alebo Nízke Tatry cez leto, stačí nízka alebo polovysoká obuv s pevnejšou podrážkou. Do vysokohorského terénu s kamením, snehovými poľami a nerovným povrchom, kam patrí väčšina vysokohorských chodníkov vo Vysokých Tatrách, sa oplatí siahnuť po vyššej členkovej topánke s tvrdšou podrážkou, ktorá drží členok a chráni ho pred vyvrtnutím. Čím vyššia a tuhšia topánka, tým menej pružnosti pri chôdzi, no o to viac istoty v teréne.
Materiál rieši najmä to, či budete chodiť aj v daždi alebo blate. Membrána typu Gore-Tex alebo podobná vodeodolná úprava dáva zmysel v strednej Európe, kde sa počasie vie zmeniť za hodinu. Nevýhoda je horšie vetranie, takže v horúčave nohy viac potia. Ak plánujete výhradne letné treky v suchých oblastiach, napríklad Stredomorie, môže byť lepšia voľbou vzdušnejšia obuv bez membrány.
Podrážka je druhá vec, na ktorú sa oplatí pozerať pozorne. Hlbší vzorec drží lepšie na blate a kamení, tvrdšia zmes gumy vydrží dlhšie, ale menej priľne na mokrom povrchu. Predajcovia v špecializovaných outdoorových obchodoch vedia poradiť, ktorý typ podrážky sa hodí na konkrétny plánovaný terén — a je to jedna z mála vecí, kde sa oplatí nechať si poradiť priamo v predajni, nie len podľa recenzií na internete.
Ako vybrať správnu veľkosť
Skúšajte topánky vždy popoludní alebo večer, keď sú nohy mierne opuchnuté od chôdze počas dňa — presne v takom stave budú aj na treku. Obujte si rovnaké ponožky, aké plánujete nosiť na kopcoch, teda skôr hrubšie trekové, nie tenké bavlnené. Palec by mal mať pred špičkou topánky priestor približne na šírku palca, aby pri zostupe dole kopcom nenarážal do špičky. Práve tento detail je najčastejší dôvod, prečo si ľudia dorábajú nechty na palcoch po dlhšom zostupe.
Vyskúšajte aj chôdzu po naklonenej ploche, ak ju predajňa má, alebo aspoň pokľaknite a drepnite si. Päta by sa nemala vo vnútri topánky voľne šúchať hore-dole. Ak áno, topánka je príliš veľká alebo zle zašnurovaná, a to je priama cesta k pľuzgierom na Achillovej šľache.
Topánka, ktorá sedí v obchode, nemusí sedieť po piatich hodinách chôdze do kopca. Preto sa neponáhľajte a skúšajte dlhšie, než sa vám chce.
Rozchodenie pred veľkou cestou
Topánky si nikdy nekupujte tesne pred odletom alebo odchodom na dovolenku. Ideálne je mať ich vyskúšané aspoň mesiac vopred, s postupne dlhšími prechádzkami. Začnite krátkymi vychádzkami po meste alebo v parku, potom pridajte kopcovitejší terén, napríklad víkendový výlet do blízkeho pohoria. Cieľom je, aby sa koža topánky prispôsobila tvaru chodidla a materiál v ohybových miestach zmäkol.
Ak počas rozchodzovania cítite tlak na konkrétnom mieste, neignorujte to a nedúfajte, že to samo prejde. Skúste inak zašnurovať, prípadne použiť silikónovú alebo gélovú vložku na problémové miesto. Niektoré predajne ponúkajú aj tepelné tvarovanie vnútornej vložky priamo na mieru chodidla, čo dokáže výrazne skrátiť čas potrebný na rozchodenie.
Na samotnom treku majte pri sebe vždy náplasti proti pľuzgierom a aplikujte ich preventívne v momente, keď cítite prvé teplo alebo tlak, nie až keď sa pľuzgier vytvorí. Dve tenšie ponožky namiesto jednej hrubej dokážu tiež znížiť trenie, pretože sa šúchajú medzi sebou, nie o kožu.
Nová topánka na chodidle, ktoré ju nepozná, je vždy stávka. Čím viac kilometrov máte za sebou pred veľkým výstupom, tým menšie riziko, že vás na vrchole čaká skôr utrpenie než výhľad.