Na chalupe jedného kamaráta visí srnčia trofej, ktorá by na žiadnej chovateľskej prehliadke nedostala ani bronz. Krivá, jeden pučok nedorastený, farba parožia nevýrazná. A predsa je to jediný kus, o ktorom vie porozprávať príbeh do detailu – kde stál vietor, koľko stálo sedenie na posede, prečo napokon vystrelil práve na tohto a nie na krajšieho capa, ktorý sa pásol o pár metrov ďalej. Tá druhá trofej, tá pekná, leží niekde v krabici. O nej nevie povedať nič.
Keď sa trofej stane menou
Poľovníctvo má odjakživa svoje rebríčky, medaily, bodovacie tabuľky CIC. Nie je na tom nič zlé – meranie parožia či zubov vzniklo preto, aby sa dalo objektívne posúdiť, ako sa darí chovu v konkrétnom revíri, či sa manažment zveru robí rozumne alebo sa niekde niečo pokazilo. Problém nastáva vtedy, keď sa toto meradlo prenesie z chovateľskej roviny do osobnej ambície. Keď sa z čísla stane cieľ sám osebe a poľovník začne revír obchádzať s kalkulačkou namiesto pušky – teda s myšlienkou, koľko centimetrov musí kus mať, aby sa oplatilo vystreliť.
Takýto poľovník potom stojí na postriežke – teda na vyčkávaní zveru z pevného alebo prenosného stanovišťa – a namiesto pozorovania lesa počíta. Srnec, ktorý sa mu nepozdáva parožím, preňho neexistuje, hoci by bol z hľadiska chovu práve ten, ktorého treba odstreliť. Zver sa nestala súčasťou jeho sveta, stala sa položkou v katalógu.
Trofej ako dôkaz rozhodnutia, nie výsledku
Skutočná hodnota trofeje nespočíva v centimetroch, ale v okolnostiach, za akých bola získaná. Bol to starý jeleň, ktorý už dávno prehral svoje súboje počas ruje – teda obdobia párenia, keď jelene bojujú o samice – a jeho čas v revíri sa nezvratne skončil? Bola to diviačica, ktorá už neplnila svoju úlohu v tlupe a jej odstrel bol súčasťou nutnej regulácie premnoženej populácie? Alebo to bol kus, na ktorého dohľadávku – teda vypátranie postrieleného zveru po farbe, čiže krvnej stope – šiel poľovník s farbiarom tri hodiny lesom potme, lebo si bol istý, že rana sedela a zver nesmie zbytočne trpieť?
Toto všetko je súčasťou trofeje rovnako ako parohy samotné. Len sa to nedá zavesiť na stenu.
Poľovník, ktorý si váži len centimetre, nikdy nepochopí, prečo starý hájnik plakal nad odstrelom jeleňa, ktorého poznal pätnásť rokov.
Pomník verzus spomienka
Pomník sa stavia na to, aby dokazoval veľkosť. Spomienka nepotrebuje dokazovať nič, len existovať. A práve v tomto rozdiele je zakopaný celý problém súčasného trofejového zberateľstva – niekedy sa totiž pletie jedno za druhé. Poľovník, ktorý zbiera trofeje ako pomníky vlastnej zdatnosti, sa nakoniec dostane do bodu, kde mu žiadna trofej už nič nehovorí. Prestrieľal si cestu k prázdnote.
Naopak poľovník, ktorý si trofej necháva ako spomienku, môže mať na stene aj menej honosné kusy a napriek tomu bude jeho zbierka bohatšia. Lebo za každým parohom, za každým klom, za každou lopatou daniela stojí konkrétny večer, konkrétne počasie, konkrétny pes, ktorý dohľadával, konkrétna chvíľa, keď si poľovník uvedomil, že drží v rukách život, ktorý práve skončil – a že za to nesie zodpovednosť.
Výrad, teda slávnostné uloženie ulovenej zveru s preukázaním úcty, nie je iba tradičný rituál pre galériu. Je to pripomienka, že trofej nikdy nebola cieľom. Bola len tým, čo zostalo po stretnutí, ktoré sa už nedá zopakovať.
Čo si vlastne berieme domov
Keď sa niekto pozerá na moju zbierku a pýta sa, prečo mám na čestnom mieste tú neveľkú srnčiu hlavu bez jedného pučka, väčšinou čaká, že poviem niečo o výnimočnom love. Nepoviem. Poviem, že to bol prvý cap, ktorého som po dvadsiatich rokoch prestal vidieť ako trofej a začal vidieť ako zver, ktorej som vzal život a ktorej za to niečo dlhujem. Odvtedy viem, čo mám vešať na stenu a čo nechať v pamäti.