Na recepcii hotela v Side stojí Nemec v žabkách a sťažuje sa, že raki pri bazéne mu nalejú len do jedenástej večer. O tridsať kilometrov ďalej, v Manavgate, sedí na kamennom schode pri tureckej kaviarni dôchodca a hrá karty so susedom, presne tak, ako to robil aj pred dvadsiatimi rokmi, keď v okolí ešte nestálo jediné turistické stredisko. Obaja sú v tej istej krajine. Len jeden z nich Turecko vôbec nevidí.
All inclusive je geniálny vynález pre ľudí, ktorí chcú vypnúť mozog presne na tých sedem alebo desať dní, koľko im vyjde dovolenka. Zaplatíte raz, vopred, a potom sa už len rozhodujete medzi ležadlom pri bazéne a ležadlom pri mori. Nikto sa vás nepýta na výmenný kurz líry, nikto vás nenaťahuje pri objednávke, jedlo príde v takom množstve, že po troch dňoch prestanete rozoznávať obed od večere. Pre rodiny s deťmi je to úľava, o ktorej sa netreba hádať — animátori zabávajú ratolesti, kým rodičia si dajú prvé pivo od raňajok. Náramok na ruke funguje ako odpustenie všetkých rozhodnutí.
Problém je, že to isté Turecko, ktoré vidíte z hotelovej terasy v Belek alebo Alanyi, má aj druhú tvár, a tá sa za plotom rezortu spravidla nezačína. Kapadócia s balónmi nad skalnými komínmi, Efez s ruinami, kde chodíte po dvetisícročných dlaždiciach, Pamukkale s bielymi vápencovými terasami, alebo obyčajný trh v Antalyi, kde predavač melónov kričí ceny hlasnejšie než muezzin — to všetko je vzdialené hodiny cesty od pobrežných rezortov a all inclusive balík vás tam nedostane. Môžete si priplatiť fakultatívny výlet, autobus plný turistov vás odvezie na dve hodiny k pamiatke, odfotíte sa a vrátite sa späť na svoje ležadlo. Je to Turecko v prevlečení za suvenír.
Keď sa oplatí nechať mobil doma a auto si prenajať
Vlastná trasa naopak vyžaduje niečo, čo si väčšina dovolenkárov na pláži odmieta priznať — trochu námahy. Treba naplánovať trasu, rezervovať ubytovanie na viacerých miestach, počítať s tým, že raz sa vám nepodarí nájsť reštauráciu a druhýkrát skončíte v aute na horskej ceste bez signálu. Odmenou je Turecko, ktoré nie je upravené pre turistov s náramkom. Raňajky v malej reštaurácii v Göreme, kde majiteľ prinesie menemen a rozpráva o tom, ako jeho starý otec vytesával izby priamo do skaly. Večer v Şirince, dedinke plnej vinárov, kde si za pár lír kúpite fľašu domáceho vína a nikto vás nekontroluje pri vchode.
Kto chce vidieť Turecko, musí byť ochotný stratiť sa aspoň raz na ceste, ktorá nie je v žiadnom sprievodcovi.
Finančne to nie je jednoznačné víťazstvo jednej alebo druhej strany, hoci mnohí predpokladajú, že vlastná trasa musí byť drahšia. Pri dobrom plánovaní vyjde cestovanie autom alebo autobusom medzi mestami prekvapivo lacno, ubytovanie mimo pobrežných rezortov stojí zlomok ceny hotelového apartmánu a jedlo v miestnych podnikoch je za polovicu toho, čo by ste minuli v hotelovej reštaurácii mimo balíka. Naopak, ak si všetko chcete zariadiť sami vrátane prenájmu auta, poistenia a niekoľkých nocí v centre Istanbulu, kde ceny ubytovania rastú každý rok, výsledná suma sa môže priblížiť aj prekročiť cenu all inclusive týždňa pri mori.
Kombinácia, ktorú hotelierom nikto nepovie
Skúsenejší cestovatelia dávno prišli na to, že netreba voliť len jednu možnosť. Tri až štyri dni v all inclusive rezorte fungujú ako reset po dlhom roku — spánok, jedlo, more, nič viac. Potom nasleduje týždeň vlastnej trasy, kde sa dá objaviť to, čo hotelový komplex skryje za vysokým múrom a bezpečnostnou bránou. Takáto kombinácia vyžaduje o niečo viac organizácie, ale výsledok je dovolenka, ktorá má aj oddych, aj obsah — a to je presne to, čo Turecku, krajine plnej kontrastov medzi morom a horami, medzi antikou a modernou Anatóliou, sedí najlepšie.
Nemec pri bazéne v Side sa vráti domov opálený, oddýchnutý a spokojný, že za svoje peniaze dostal presne to, čo očakával. Dôchodca pri kartách v Manavgate ho možno nikdy nestretne. A práve v tom je celá odpoveď na otázku, čo sa oplatí — nezáleží na tom, ktorú stranu si vyberiete, ale na tom, či viete, po čom vlastne cestujete.