Stredomorie sa dá odkrokovať. Nie po diaľnici od rezortu k rezortu, ale po úzkom pruhu skaly medzi vinicami a morom, tam, kde sa cyprusy nakláňajú nad zálivmi a jediný zvuk je vietor a niekedy trajekt v diaľke. Pobrežné chodníky Stredomoria nie sú novinka – v Taliansku a Chorvátsku po nich chodia rybári a pastieri stáročia – ale pre slovenského turistu, zvyknutého na Tatry alebo Slovenský raj, je morská turistika iný druh zážitku. Menej výškových metrov, viac slnka, a úplne iné pravidlá prežitia.
Cinque Terre a taliansky vzor
Najznámejší pobrežný chodník kontinentu sa tiahne medzi piatimi dedinkami ligúrskeho pobrežia – Cinque Terre. Sentiero Azzurro, teda Modrý chodník, spája Riomaggiore, Manarolu, Corniglia, Vernazzu a Monterosso al Mare a patrí do chránenej krajinnej oblasti, ktorá je zapísaná na zozname UNESCO. Trasa vedie po terasovitých svahoch s vinicami, kde sa ešte stále pestuje hrozno na víno Sciacchetrà, a strieda úseky s výhľadom na farebné domčeky zavesené nad morom s krátkymi, ale strmými výstupmi. Niektoré úseky chodníka bývajú po zosuvoch pôdy uzavreté alebo spoplatnené – aktuálny stav a prípadný poplatok si oplatí overiť na oficiálnom webe národného parku Cinque Terre ešte pred cestou, nie až na mieste. Najlepšie obdobie je koniec jari alebo skorá jeseň, keď je menej turistov aj menej dusna. V lete sa chodník premení na frontu ľudí s batohmi a fotoaparátmi a stráca sa práve to, prečo sem ľudia chodia – ticho.
Chorvátske ostrovy: menej davov, viac skaly
Chorvátsko ponúka podobný zážitok bez talianskych radov. Ostrovy ako Hvar, Vis alebo Mljet majú siete značených turistických chodníkov, ktoré miestami kopírujú pobrežie a miestami sa stáčajú do vnútrozemia medzi levanduľové polia a suché múriky z kameňa. Národný park Mljet, s jazerami Veliko a Malo Jezero, je príkladom, kde sa dá kombinovať pešia trasa s kúpaním priamo v parku. Chodníky tu bývajú kratšie a menej technické ako talianske terasy, čo vyhovuje rodinám s deťmi. Treba počítať s tým, že v hlavnej sezóne slnko dokáže na holej skale bez tieňa poriadne potrápiť – vyrážať treba skoro ráno alebo neskoro popoludní, s dostatkom vody, ktorú si netreba plniť z osviežovačov pri pláži, ale priniesť si vlastnú.
Chodník, ktorý vedie po hrane medzi skalou a morom, odpúšťa málo chýb – ale odmeňuje trpezlivosť pohľadom, aký z cesty autom nikdy neuvidíte.
Menorka a Camí de Cavalls
Menej známy, no rovnako pôsobivý je Camí de Cavalls na Menorke – stará „konská cesta“, ktorá obopína celý ostrov a v minulosti slúžila na obranu pobrežia. Dnes je rozdelená na niekoľko desiatok úsekov rôznej náročnosti, od pohodlných prechádzok po náročnejšie partie s výstupmi po skalách. Menorka je oproti Malorke pokojnejšia, menej zastavaná betónom a chodník tu vedie striedavo popri divokých plážach, cez borovicové lesíky aj popri starých fortifikáciách. Ide o destináciu, kam sa zo Slovenska lieta s prestupom, ale odmenou je ostrov, kde sa dá skutočne stratiť z dohľadu davu.
Čo si vziať a na čo nezabudnúť
Pobrežná turistika zvádza k podceneniu – veď je to more, nie hory. Skutočnosť je iná. Slnko na holej skale bez tieňa vie byť nebezpečnejšie ako slnko v lese, terén je často klzký od prachu alebo morskej soli a niektoré úseky bývajú po daždi alebo zosuvoch dočasne uzavreté. Vhodná pevná obuv, dostatok vody, pokrývka hlavy a opaľovací krém patria do batohu rovnako samozrejme ako mapa alebo aplikácia s trasou. Aktuálne informácie o uzávierkach, prípadných poplatkoch za vstup do chránených oblastí alebo o zdravotných odporúčaniach pre danú krajinu je vždy rozumné overiť priamo na webe správcu územia, prípadne na stránke Ministerstva zahraničných vecí SR pred odchodom. Stredomorské pobrežie sa nikam neponáhľa – a presne preto sa oplatí prejsť ho pomaly, po vlastných nohách, nie z okna auta.